D.G. - Z.T. IV.

 IV.

Eben

             Keď o pol deviatej odídeme od Erena, vydáme sa k jazeru uprostred dediny. Než tam dôjdeme, tak je trištvrte na deväť. Posadíme sa na okraj jazera a ticho sedíme asi desať minút.

„Nechápem, že sme si už včera nevšimli, že by ste mohli byť osudový partneri,“ zakrúti neveriaco hlavou Daniel.

„To nechápeme nikto,“ povzdychne si Glori.

„Ako si sa to dozvedel ty?“ otočí sa na mňa Sabián.

„Dnes na hodine, keď prišiel k nám do triedy a sadol si pri mňa mi to došlo,“ odpoviem s pokrčením ramien.

„Sakra! Vedela som, že na niečo zabudneme. Nespýtali sme sa ho na ten liek,“ skríkne Sam.

„Pokoj aj zajtra je deň,“ tíši ju Ašra.

Do deväť pätnásť sedíme už v tichosti, keď z ničoho nič Snow vedľa mňa zavije bolesťou. Všetci sme hneď na nohách a ja sa snažím utíšiť Snowa, ale ten sa začne ešte viac zvíjať. Cítim, že Eren je v nebezpečenstve. Keď sa o chvíľu prestane zmietať, pomaly sa postaví na nohy a neistým krokom sa vydá tam odkiaľ sme prišli. Postupne sa rozbehne a my sme mu hneď za chvostom. V rekordnom čase prídeme pred Erenov dom, ale hneď sa zdesíme. Na schodoch pred dverami je samá krv a patrí Erenovi. Z vnútra sa ozýva dosť ostrá hádka a tak bez klopania vrazíme do domu.

„Kde je Eren?“ spýtam sa vrčivo.

„Neviem a je mi tu fuk! Vyhodila som ho za dvere, nech si hľadá domov niekde inde! Tu sa už ani neukáže. Bodaj by bol mŕtvy!“ zakričí hystericky žena, jeho mama.

„Tak to nie! Ty si teraz zbalíš všetky veci a do rána ťa tu nechcem vidieť. Už nikdy sa k Erenovi nepriblížiš! Padaj!“ šmarí s ňou Erenov otec na chodbu.

„Kde je? A čo sa tu stalo?“ spýtam sa znovu.

„Neviem. Musíme ho nájsť a HNEĎ!“ vyjde jeho otec von z domu.

„Čo sa stalo?“ Spýtam sa už po tretíkrát, keď bežíme za Snewom do lesa.

„Arabela ho napadla, keď jej povedal, že má priateľa a nie priateľku. A kto ste vy?“ pozrie sa na mňa.

„Eben. Erenov partner,“ uškrniem sa na jeho vyvalený pohľad a bežíme ďalej do lesa.

Dobehneme až pri nejaké jazero, o ktorom som ani nevedel, že tu je, a uvidíme ako Erenovi strážcovia Dráp, Satan a Linda, práve zabili posledného démona. Ale kde je Eren? Vidím ako ho jeho strážcovia tiež začali hľadať, ale sú neúspešný. Pozriem sa na Snowa, ktorý nehybne leží na tráve a nedýcha.

„Snow! Čo ti je! Preber sa!“ priskočím k nemu a cítim ako mi po chrbte prebehne mráz.

Cítim ako ostatný stuhli a Satan sa k nám priženie rýchlosťou blesku a zažne do neho strkať a kňučať, aby sa prebral. Viem čo to znamená, ale nechce sa mi tomu uveriť. Ak je Snow mŕtvy, tak Eren je....Nie! To nemôže byť pravda! Iba som ho našiel. Nemôžem ho zase stratiť! Začujem Drápove vitie a hneď sa naňho otočíme. Našiel ho? Ale prečo je na brehu......To nie! Oči sa mi rozšíria hrôzou a než ktokoľvek stihne niečo urobiť skočím do vody. Uvidím ho na dne. Je zranený, ale to teraz nie je to hlavné. Preplávam k nemu a chytím ho do rúk. Je tak krehký. Začnem právať nad hladinu. Za chvíľu som nad hladinou aj s Erenom, ktorý stále nedýcha. Za pomoci ostatných ho vytiahnem na breh a začnem ho oživovať. Toto mi nerob zlato. Prosím neopúšťaj ma. Modlím sa v duchu. Je biely ako stena a vyzerá ako mŕtvy, ale nemôže byť. Ešte chvíľu ho oživujem, keď ma od neho chce niekto odtiahnuť.

„Eben. Poď za nami. Nechaj ho. Je neskoro. Už sa nezobudí,“ chytí ma za rameno Riem.

„Nie! Bude žiť! Musí!“ zavrtím hlavou a chytím ochabnuté telíčko do náruče a pritisnem si ho k sebe.

Zrazu sa mi niečo dotkne ruky. Pozriem sa hore a vytreštím oči.

„S..Snow,“ zašeptám neveriacky, keď uvidím môjho vlka sedieť vedľa mňa.

„Čo...to....,“ zakoktajú sa ostatný.

V tom sa telíčko v mojom náruči pohne a začne vykašliavať vodu a trochu krv. Ale ako...

„Eren,“ pohladím ho po tvári keď sa na mňa pozrie svojimi krásnymi modrými očami.

„Predsa si si nemyslel, že by som ťa tu mohol nechať,“ zachrčí a keď ma chytí okolo krku znovu zavrie oči, ale teraz len spí.

Ani si neviete predstaviť ako sa mi uľavilo. Vážne som si myslel, že je mŕtvy.

„Toto mi už nikdy nerob, láska,“ zašeptám mu do vlasov a zoberiem jeho krehké telíčko do náruče.

„Je v poriadku?“ príde k nám jeho otec.

„Bude,“ usmejem sa.

                    Cez les ideme v tichosti. Erenov otec je celkom fajn. Dá sa s ním porozprávať a zdá sa, že mu vôbec nevadí, že s Erenom chodím ja. Pozval nás k sebe domov, aby sme prespali a nešli v noci cez dedinu, tak to prijmeme. ich dom je dosť veľký. Keď prídeme k ním domov, červené auto ich mami je preč a aj všetky jej veci. To by ma zaujímalo kam išla. Erena uložím do postele v jeho izbe a ošetrím mu rany. Tie zlomené rebrá ma dosť znepokojujú, ale jeho otec je lekár, tak mu ich spevní. 4lenok ma len vyvrtnutý ,tak mu ho zase obviažem fáčom. Ešte sa mu poriadne nezahojil z poobedia a hneď na to schytá ďalšiu ranu.

„Mali by sme ho nechať odpočívať a my by sme sa mali porozprávať. Aj z ostatnými,“ prehovorí jeho otec a ja nechám vlkov aby ho strážili.

Ja idem do obývačky kde sú už všetci ostatný a Snow mi je v pätách. Jeho som si pre istotu nechal pri sebe, keby sa niečo stalo.

„Takže. Začneme takto. Volajte ma Majk. Ako sa voláte vy?“ spýta sa otec Erena.

„Som Eben, vodca tejto bandy a ako už viete priateľ vášho syna,“ začnem.

„Tykaj mi prosím,“ preruší ma Erenov otec, vlastne teraz už Majk.

„Dobre. Takže predstavím nás tak ako som nás predstavoval Erenovi. Dievča s orieškovými, vlnitými vlasmi a tmavohnedými očami je Rena, ten chalan vedľa nej s čiernymi vlasmi a fialovo-šedými očami je jej priateľ, Daniel. Chalan s červenými vlasmi a čiernymi očami je Luchas, chodí s mojou sestrou, to je tá blondínka s červenými očami, Glori. Vedľa neho sú dvojčatá Sam a Sem. Sam je tá s červenými vlasmi a modrými očami, chodí s Ašrou, ktorú už poznáš a Sem je tá s čiernymi vlasmi a zelenými očami, chodí s tým blondiakom s modrými očami, Riemom. A nakoniec chalan s hnedými vlasmi a zelenými očami ja Sabián, chodí s tou čiernovláskou so zlatými očami, Samantou. Každý z nás pochádza buď od tadiaľto alebo z mesta za lesom.....“ odpoviem.

„A toto sú vaše osudové zvieratá, že?“ ukáže na pár zvierat, ktoré tu s nami sú.

„Áno, ale nevedeli sme, že o nich niečo viete,“ podiví sa Rena.

„Neviem o nich moc, ale viem, že Satan je Erenové osudové zviera a prisúdil mu teba,“ odpovie.

„Ako to ale potom.....“ začne Samanta.

„Viem? Mal som osudové zviera, keď som bol v Erenovom veku a tiež som našiel svoju osudovú lásku,“ odpovie nám.

„Tak prečo s ňou nie ste? A kde je vaše zviera?“ spýtame sa šokovane.

„To je práve to. Môj osudový partner bol chalan a moji rodičia to neuniesli. Vtedy som mal sedemnásť a dali mi ultimátum. Buď sa vzdám svojho partnera alebo dedičstva. Chcel som sa vzdať dedičstva. bolo by mi jedno, že ma vydedia, ale keď som to vyslovil, otec mi vyhrážal, že ak sa nezrieknem jeho, tak ho dá zabiť. To som nemohol dopustiť a pred nimi som sa ho zriekol. Neverili mi, tak hneď druhý deň ma zasnúbili s Arabelou. Nikdy som ju nemal rád, ale nikdy jej to neodpustím. Keď sa to Mark dozvedel, prestal mi veriť,“ zastaví sa.

„Tak ho nájdite. Ale prečo nemáte svoje osudové zviera?“ opýta sa Sam ticho, lebo my nie sme schopní jediného slova.

„Už to nejde vrátiť späť. Už nemám osudové zviera. A ani partnera. Od žiaľu zomrel a s ním aj moje zviera. Preto som nechcel, aby Eren skončil rovnako. Keď nám o tebe povedal, tak som v tej chvíli vedel, že nemôže skončiť ako ja a Arabela by mu ten osud spravila stokrát horší. Už len preto, že v tomto príbehu by to bol on, kto by od žiaľu zomrel. Dúfam, že sa oňho postaráš,“ pozrie sa na mňa a ja iba prikývnem.

„Je nám ľúto vašej lásky. Nikto y nás si nevie predstaviť aké by to bolo prísť o spriaznenú dušu, ale radšej to ani nechceme vedieť,“ prehovorí Ašra.

„Dám naňho pozor. Milujem ho a nikdy nedovolím, aby bol nešťastný. Aké bolo vaše zviera?“ pozriem sa mu do očí.

„Orol nádhernej zlatej farby a čiernymi očami,“ odpovie smutne.

„A ako viete, že je mŕtvi? Videli ste ho umierať?“ spýta sa Daniel.

„Odletel a už sa nevrátil. Prečo by to robil ak by nezomrel?“ spýta sa.

„A jeho osudové zviera sa vrátilo k vám?“ spýta sa Sabián.

„Nie,“ nechápavo sa naňho pozrie.

„Tak je možné, že žije, len ste si vzal niekoho iného, tak osudové zviera sa vrátilo k svojmu partnerovi. Každé osudové zviera chce byť zo svojím partnerom, aj keď jeho pán nie. Je možné, že žije a je sám. Kde ste žili keď ste sa spoznali?“ ozve sa Luchas.

„Žili sme v Greentowne,“ odpovie.

„To mesto nie je ďaleko od tadiaľto. Je to asi dve hodiny cesty od tadeto,“ zamyslí sa Riem.

„Hovorili ste, že vaše zviera malo zlaté perie a čierne oči? Takže tak musel vyzerať váš priateľ. A nevyzeral náhodou viac ako baba, niečo ako Eren, z dlhými zlatými vlasmi asi do polky stehien a uhľovo čiernymi očami s výškou asi stosedemdesiat centimetrov, alebo tak? Teraz by mal mať tak tridsať, nie?“ spýta sa Sem.

„Odkiaľ to vieš? Vtedy vyzeral tak ako si ho popísala,“ aj my zostaneme šokovaný.

„Takže je to pravda!“ skríkne Sam.

„Čo?“ nechápeme.

„On sa vôbec nezmenil. Ešte aj teraz vyzerá tak na devätnásť. A už rozhodne nežije v Greentowne. Má dvoch orlov. Zlatého a Hnedého. Poznáme ho. Žije v Powerlighte. Každému sa straní, ale keď treba pomôcť, tak pomôže. Niekedy po škole, keď skončíme skôr tak sa u neho so Sam zastavíme. Je to náš dobrý priateľ,“ zasmeje sa Sem.

„To nemôže byť on,“ zašeptá zničene Majk.

„Volá sa Mark Oldewer,“ povie zase Sam.

Majk sa na nich pozrie z nádejou v očiach. Možno má tridsaťštyri, ale vyzerá ako dvadsať ročný chalan. Eren má dobrého otca. Vždy ho chránil a myslím, že si budeme rozumieť. So Sam a Sem sa dohodnú, že zajtra mu o ňom povedia a dajú mu vedieť čo a ako. Tak to som zvedavý ako táto komédia skončí. Pozriem sa na Snowa, ktorý sa mi obtrie o nohu a zachytím jeho bolestný pohľad. Hneď mi to dojde a vybehnem po schodoch hore. Snow ide za mnou a ostatný pomaly prídu do jeho veľkej izby za mnou.

Eren

               Zobudím sa a prvá vec čo si uvedomím je, že ležím vo svojej posteli a Satan s Drápom ležia pri konci mojich nôh. Skúsim sa pohnúť, ale pichne ma v rebrách a zabolí ruka s nohou až zaskučím a tak radšej zostanem nehybne ležať. Hrozne to bolí. Chce sa mi na záchod a tak sa pokúsim opatrne posadiť, ale iba ma viac rozbolí telo a spadnem späť do postele. Do očí sa mi nahrnú slzy. Mám strach a pocit bezmocnosti. Započujem kroky na chodbe a otočím tam svoje modré studničky, ktoré sú zastrené bolesťou a slzami. Dvere sa otvoria a už v nich čakám nazúrenú matku, ale do vnútra vojde Eben. Trochu sa uvoľním a snažím sa k nemu natiahnuť ruku. Je tu. Prišiel za mnou. Neopustil ma......

„Eben.....“ zachrčím a po tvári mi začnú tiecť slzy.