D.G. - Z.T. III.

III.

Eben

             Keď skončilo vyučovanie, tak sme sa s partiou stretli pred školou. Čakali sme pri bráne na Erena, lebo ho volal ešte riaditeľ. Nepochopili sme na čo, ale hádam bude v poriadku. Nechcel aby sme išli s nim. Pozriem sa na Snowa, teda pozrel by som sa, keby tu bol, že? Sakra kam zmizol?!

„Hej! Nevideli ste Snowa?“ spýtam sa ostatných.

„Nejanči. Tam je,“ ukáže Daniel pri neďaleké stromy, kde leží Snow a pri ňom sedí hnedý vlk.

„Čo je to za vlka?“ spýtam sa.

„Zabudol si? Ochranca Erena. Ako, že sa to volal?“ spýta sa Sem.

„Dráp,“ poradí Riem.

„Jasné. Snow?“ zavolám svojho vlka.

Ten sa zdvihne, ide ku mne a za ním pomaly ide ten hnedý vlk.

´Čo potrebuješ, Eben?´ sadne si k mojím nohám a Dráp si sadne o niečo ďalej.

„Je Eren v poriadku?“ spýtam sa.

´Neboj sa. Trochu napätý, ale inak v poriadku. Chvíľu som cítil záchvev bolesti, ale ten hneď prešiel, tak to hádam nebude tak zlé,´ pozrie sa na mňa a pozrie sa na dvere školy.

Keď sa z budovy vyvalí Satan, obaja vlci sa postavia a Satan sa s radosťou privíta so Snewom. Za ním ide pomalšie Eren a vyzerá to, že nemôže poriadne chodiť. Keď príde k nám, zvalí sa mi do náruče a pobozká ma na pery. Vidieť, že sa mu trochu uľavilo.

„Čo sa ti stalo? Čo ti urobil? Prečo nemôžeš poriadne chodiť?“ vypálim na neho.

„Upokoj sa, len moja aura moc vyčnievala a ak som nechcel, aby ma zabili tak mi vpichol do nohy nejakú látku, ktorá tak trochu blokuje auru,“ vysvetlí mi.

Ani neviete ako sa mi uľaví. Prikývnem, že rozumiem a ideme k lesu, aby sme sa dostali domov. Prejdeme len ku okraju lesa a Erenovi sa podlomia nohy a ja ho pohotovo zachytím, aby nespadol. Vezmem ho na ruky, lebo takto by sme ďaleko nedošli a ešte k tomu by mohol mať problém s nohou.

„Hej! Ja chodiť môžem!“ protestuje.

„Videl som,“ odbijem ho.

„No tak! Budeš vyčerpaný. Domov je to dlhá cesta,“ nedá si pokoj.

„Nebudem. Si ľahký ako pierko. Nemám dôvod biť unavený. A peši ťa ísť rozhodne nenechám,“ odpoviem.

„Tak ja si zavolám odvoz,“ zastavím sa.

„A aký? Na Moonovi ísť nemôžeš, lebo vycíti, že si slabý a nebude sa v tvojej prítomnosti cítiť dobre,“ nechce sa mi ho púšťať.

Sme akurát neďaleko mesta v lese na väčšej lúke. Tu to ešte nie je až tak nebezpečné.

„Mám iný odvoz keď ma nechceš pustiť na Moonovi,“ založí si ruky na hrudi.

„Aký?“ pozdvihnem obočie.

Len sa šibalsky uškrnie a v tom započujeme nad nami rev. Všetci sa tam rýchlo pozrieme a uvidíme, že práve na lúke pred nami pristál krásny veľký a silný, červeno-zlatý drak. Eren sa mi vyšklbne a príde k drakovi, ktorý nás ostražito sleduje a zavrčí, keď zbadá, že Eren kríva.

Eren

               „To je v poriadku Mezart. Oni mi nič nespravili. Odniesol by si ma domov?“ pohladím ho po veľkej hlave.

´Iste, Eren. Si môj chránenec. Nemyslí si, že ťa tu len tak nechám. Ahoj Satan. Kto je to? A čo sú oni zač?´ pozrie sa najprv na Drápa a potom na ostatných.

„Toto je Dráp. Stal sa tiež mojim strážcom. A toto sú moji priatelia, ich strážcovia a tento tu je môj partner, Eben a jeho Snow,“ usmejem sa naňho.

´Takže si našiel svoju osudovú lásku? Čo ho trochu preveriť? Predsa len ťa nenecháme len tak niekomu,´ zavrčí na Ebena a prižmúri oči ako ho hodnotí.

„Huh....Nie! Ty a tie tvoje skúšky. Už ťa poznám moc dobre. Niečo si skús a poletíš jasné?!“ spýtam sa ho rázne a Mezart sa stiahne.

´Dobre, ale nemôžem mu dať aspoň hádanku? Chcem trochu zábavy,´ pozrie na mňa.

„Nie!“ zamietnem radšej a vyskočím mu na chrbát.

„Eben letíš so mnou?“ pozriem sa na svojho druha.

„Ak ma tvoj strážca nezahryzne, tak fajn,“ prikývne.

Pomôžem mu vyskočiť za mňa a vzlietneme. Vlci pôjdu pešo s ostatnými. Aspoň budeme mať prehľad o tom, čo sa dole deje. Na drakovi cesta trvá len pár minút. Za päť minút už pristávame za mojim novým domom. Rozlúčim sa s Mezartom a zatiahnem Ebena do domu a rovno do mojej izby. Doma ešte nikto nie je, ale čo. Som zvedavý ako na náš vzťah budú reagovať rodičia. Nevedia, že som v skutočnosti na chalanov. To bude prekvapenie. Sadneme si u mňa v izbe na posteľ a začneme sa rozprávať o všeličom a robiť domáce.

„Dáš si niečo na pitie alebo jedenie?“ spýtam sa najskôr.

„Hm...Dal by som si teba,“ usmeje sa na mňa a pobozká.

„Eben, ja...ja...,“ skloním hlavu.

„Neboj sa. Dám ti času koľko chceš. K ničomu ťa nebudem tlačiť. Možno pohár vody,“ zmení tému.

„Okej, tak pre ňu skočím,“ usmejem sa a vybehnem z izby dole do kuchyne.

„Tu je,“ postavím pohár na stôl.

„Vďaka,“ pobozká ma.

„Pustíme sa do tých úloh?“ sadnem si k nemu na posteľ a vyberiem knihy.

                     Učíme sa asi pol hodinu, keď sa dvere na izbe otvoria a dnu vojde tá banda. Satan, Dráp a Snow vyskočia k nám na posteľ, takže ostatný si posadajú na zem. Ako sa sem vôbec dostali?

„Pozrime sa. My sa trepeme cez les zlikvidujeme niekoľkých démonov a vy sa tu učíte. To nie je fér, že ste nám zdrhli,“ zaskučí Ašra.

„Ako ste sa sem dostali? A Prečo sme o tom nevedeli prostredníctvom našich vlkov?“ spýtam sa.

„Nooo....Satan nám ukázal, kde schovávate náhradný kľúč, keďže ste nám neotvárali aj keď sme tam dobrých päť minút stáli a o tých démonov sa postarali Satan s Drápom skôr ako sme stihli niečo urobiť. Ešte sa tam objavil aj tvoj drak a ten ich spálil na uhol,“ pokrčí ramenami Sabián.

„Aha....“ vypadne zo mňa inteligentne.

„Tak nám ukážte svoje domáce, nech si ich odpíšeme,“ povie nevinne Luchas.

„Ruky preč! Ak sa chcete niečo naučiť, tak si to spravte samy!“ odbijem ho.

Iba si povzdychnú a začnú sa hrabať do učenia. Občas niekomu s niečím pomôžem, keď to nechápe a všetkých fakt ohromím, keď mi len povedia zadanie príkladu a bez rozmýšľania vhŕknem správny výsledok hneď. No hej. Génius sa nezaprie.

„Čo sa deje?“ chytí ma eben za ruku keď si nevedomky útrpne povzdychnem.

Asi som sa zamyslel.

„Ale nič. Len som sa zamyslel,“ odpoviem po pravde.

„Nad čím?“ spýta sa Ašra.

„Ako to poviem naším,“ odpoviem.

„Čo?“ nechápe Sam?

„Ako im poviem, že chodím s Ebenom. Naši ani netušia, že som na chalanov a trochu sa bojím ich reakcie. Bojím sa, že nám zničia život,“ priznám ticho.

„Tak zlé to nebude. Uvidíš,“ usmeje sa na mňa Sem.

Ani nevie ako sa mýli.

                Naši prídu domov polhodinu na to ako všetci odídu. O deviatej, už je poriadna tma a vonku je celkom zima. Prídem za rodičmi do obývačky. Otec sedí na gauči, mama upravuje kvety vo váze a Satan je s Drápom vonku. Prídem bližšie a než si to rozmyslím, tak zo mňa vypadne:

„Musím s vami hovoriť,“ poviem ticho.

„A o čom zlatíčko?“ posadí sa mama na gauč pri otca.

„Ja....ja....,“ neviem ako začať.

„No tak to vyklop. Nebude to také zle,“ popoženie ma otec.

On ma vždy chápal viac ako mama, ale myslím, že teraz tu bude tornádo.

„Niekoho mám,“ poviem rýchlo.

„Óoo...to je skvelé zlato a kto je tá šťastná? Určite nám ju musíš čoskoro predstaviť,“ začne hneď kričať mama.

„JU neuvidíte nikdy,“ predlžujem.

„Ako to?“ nechápu.

„Pretože žiadna nie je,“ pozriem sa do zeme.

„Nechápem,“ povie otec.

„Mám priateľa. Nie priateľku,“ poviem tichšie ako na začiatku.

„Čože?!!“ skríkne mama, keď sa ako prvá preberie zo šoku.

„Chodím s chalanom,“ potvrdím jej, že sa neprepočula.

„Chceš povedať, že môj syn je buzerant? Nič len obyčajný buzík? Tak to nie! Zmizni z môjho domu! Hneď!!“ Začne po mne mama hádzať veci.

„Sakra, prestaň!!!“ chytí ju otec, ktorý sa prebral zo šoku.

To však moc nepomôže. Vytrhne sa mu a mňa vyhodí z domu. Na schodoch z domu si pekne natlčiem ako som to nechápal a už len počujem buchnutie dverí a hádku. Ja sa pozbieram zo zeme, teda aspoň tak ako to ide. Ako zistím po zbežnej prehliadke mojej osoby, tak zistím, že mám zlomenú ruku, rozbitú hlavu, v hrudníku a na rebrách to pekne páli a pekne vyvrtnutý členok, ktorý mi už stihol opuchnúť. Sakra! Vedel som, že to bude zlé, ale až takto som to nečakal. Zdalo sa ale, že otec nejako moc neprotestoval, ba sa mi snažil pomôcť. Pozriem sa na dom, zájdem do lesa a je mi úplne jedno, že pred domom zostala nemalá kaluž krvi. Ide to dosť ťažko, keďže nemôžem dobre chodiť, ale nakoniec sa dostanem hlbšie do lesa a hneď ku mne pribehnú moji vlci. Ani sa nedivím, že majú o mňa strach. Sám by som sa nad svojim odrazom zdesil. Takto pomlátený som nebol už dlho. Nevšímam si protestov vlkov a idem ďalej do lesa. Nerobím si nádeje, že o tomto Eben ešte nebude vedieť. Snow určite nezostal pokojne sedieť, keď zacítil moju bolesť ako svoju vlastnú. Prídem až k nejakému jazierku, ktoré sa nachádza už v pekne hustom lese. Kľaknem si na okraj jazierka a namočím si doň ruku, aby som sa mohol aspoň trochu umyť a po prípade napiť. Druhou rukou nemôžem ani pohnúť. Začína sa mi točiť hlava a je mi dajako zle. Započujem vrčanie a tak sa tam otočím. To nie! Satan s Drápom sa pustili do démonov, ktorých privolal pach mojej krvi. A ja sa nedokážem ani pohnúť. Pokúsim sa vstať, ale to sa mi vypomstí a ja spadnem do vody. Než sa potopím, tak uvidím, že mojim vlkom prišla na pomoc Linda, moja anakonda. Skôr ako stihnem panikáriť, tak som hlboko pod vodou a než stratím vedomie, tak si len uvedomím, že nemôžem dýchať......