Chodiaca kalamita......

Chodiaca kalamita......

                      Do školy prídeme až po druhej hodine. Jedná ulica a desať nehôd, ak nie viac, za dvadsať minút. A chcete vedieť čo sa mi prihodilo? No takže, po tom páde do čiernej farby a ľadovej sprchy som narazil do stromu, ktorý sa len tak z ničoho nič zjavil v strede chodníka, zakopol o neviditeľný špagát a na mňa sa vylial kýbeľ lepidla, hneď na to som spadol do napadaného lístia, ktoré absolútne nikto nechápal, šmykol sa na kaluži bahna a hneď doňho aj zletel, spadol na mňa stožiar, ktorý sa hneď zmenil na malé kúsky ľadu, vtedy som fakt ďakoval bohu, že aspoň ten stožiar zamrzol, keď už nič iné čo na mne bolo, stúpil som na skateboard a preletel dvojmetrový plot a zastavil som sa až v korune ovocného stromu, z ktorého som hneď nato zletel, a ešte ďalšie veci. Chalani sa odo mňa pakovali preč hneď po tom stožiari. Išli asi desať metrov za mnou a dívali sa na mňa jak na idiota. To im nedarujem! No skrátka som do školy došiel jak príšera z močiara. Od hlavy až k päte som pokrytý blatom, lepidlom, lístím, ľadom, vetvičkami zo stromu a neviem čím ešte. Celá škola má zo mňa záchvat smiechu. Už len to som potreboval. Vojdem do šatní a ďalší spolužiaci sa zrútia smiechom. To sa už, ale prestáva páčiť aj Richimu a zachráni ma pred tvrdým pádom na zem, keď si nevšimnem pero ležiace na zemi a šmyknem sa na ňom. Vďačne na neho pozriem a usmejem sa. Potom ma aj s Riom, Lemonom a Libresom dovlečú na záchody a Rio s Richim ma začnú „čistiť“. Lemon a Libres dávajú pozor pri dverách, keby niečo. Po chvíli ma zbavia lístia, vetvičiek, blata aj lepidla, ale ten ľad nechce ísť dole. Sakra! Teda nie, že by som nemal zľadovatené nejaké pramienky vlasom, keď som vo svojej anjelskej podobe, ale toto je už moc aj na mňa. Ľad, ktorý je stvorený z vody, ktorá nepatrí mne, sa z mojich vlasov veľmi ťažko vyberá. Asi po pätnástich minútach toho má Richi dosť a napadne ho jedná vec čo by mňa ani v najmenšom nenapadla. Pobozká ma a ja sa v jeho náruči úplne roztopím. Ľad mi z vlasom začne miznúť a tak neprestáva.

„V poriadku?“ usmeje sa na nás Rio asi po piatich minútach.

Ťažko dýcham a nie som schopný odpovede, tak len kladne prikývnem. S úsmevom prikývne a dá mi jemný bozk. Za chvíľu započujeme z chodby známe hlasy a tak vyjdeme. Na chodbe sa rozprávajú Erik s Ravom. Vyjdeme zo záchodov a zamierime k nim. Ako inak Rio ma drží okolo pásu a Richi za ruku. Libres s Lemonom idú za nami, takže ich Erik a Rav nepostrehnú až dokým nie sme pri nich.

„Ahoj, Angelsi, Rio a Richarde.....a Libresi.....a Lemone?“ zarazí sa Rav.

„Chichi....Ahoj láska. Chýbal som ti?“ prikmotri sa Lemon k Ravenovi.

„Lemone čo tu robíš?“ prekvapene na neho pozerá Rav.

„Rovnaká otázka patrí tebe...Libresi?“ pozrie sa na svojho partnera Erik.

„No práve teraz stojíme na chodbe. Nevidím, že by sme sa vznášali,“ zasmeje sa Lemon.

„To sme nemysleli. Čo robíte tu, ako tu?“ pretočí oči Erik.

„No prišli sme za vami. Je snáď zakázané navštíviť svoju lásku, keď ti chýba?“ pozrie sa na Erika Libres.

„To nie. Som rád, že tu si,“ usmeje sa Rav na Lemona.

„Aj ja som rád, že si prišiel. Chýbal si mi Libresi,“ pobozká Erik Libresa.

„To som rád,“ zasmeje sa Libres a pritiahne si k sebe Erika.

Rav s Lemonom asi zabudli na miesto a čas, v ktorom sa nachádzajú, lebo keby sme ich od seba neoddelili, asi by to neskončilo len pri bozkávaní, zasmejem sa v duchu.

„A prečo ste vlastne prišli? Len kvôli nám to nie je. Nepopieram, že je to jeden z dôvodov, ale nie je jediný,“ uprie na Libresa skúmavý pohľad Erik.

„Huh.....no.....“ začne Libres a pri tom sa pozerá na mňa.

„Videl som Angelsa v nebezpečenstve, tak sme rýchlo prišli,“ dostane zo seba Lemon.

„Čože!?“ vyštekneme s Erikom a Ravom naraz.

„Počkať. Pokiaľ viem tak nebezpečenstvo mu hrozilo v piatok. Nemyslíte, že to bolo ono?“ spýta sa po chvíli Rav.

„Fakt? To som nevidel. Väčšinou mám vízie aspoň deň dopredu, ale táto prišla včera večer. Myslím si, že to pravé nebezpečenstvo sa len blíži. Nezabudli ste náhodou na niečo, čo by mohlo mať zlé až katastrofálne následky?“ pozrie sa po nás Lemon.

„Neviem prečo, ale od soboty večera mám pocit, že sme na niečo zabudli, ale netuším na čo,“ ozve sa zamyslený Richi.

„To je zlé,“ potvrdí mi moje tušenie Lemon.

„Lemi o čom si mal víziu?“ spýta sa ho Rav na to, čo ma zaujíma najviac.

„Videl som Angelsa v ohni, ale nebol tam sám. Neviem kto to bol, ale priateľ rozhodne nie. Viac som nevidel,“ povie a Richi si ma schová do náruče.

Ani jemu sa táto odpoveď nepáčila. A komu hej, že? Začnem rozmýšľať nad tým, čo práve Lemon povedal. Nerozmýšľam dlho keď mi dojde, čo sa tu deje. Najprv vytreštím oči poznaním a po chvíli si smutne povzdychnem. To však neunikne Riovi.

„Zlato, čo sa deje?“ chytí mi bradu a donúti ma sa naňho pozrieť.

Samozrejme to upúta pozornosť ostatných.

„Ale nič. Fakt to nič nie je. Som v poriadku,“ usmejem sa na neho nútene.

Neuveril mi to. Nikto z nich, ale radšej to neriešia. Rav s Erikom vedia, že keď mám tento tón hlasu, že nemám ďaleko do zrútenia, takže to radšej nechajú tak a počkajú si až sa to rozhodnem povedať. Lemon a Libres nasledujú príkladu Rava a Erika a po chvíli váhania to radšej vzdajú aj poje dve lásky a radšej sa vytratíme do triedy. Richi s Riom sú tu nahlásený na škole stále. Riaditeľ vie, že sa často sťahujú, ale vždy sa sem vrátia, tak im tu nechal otvorené zložky. V triede si Rav s Erikom vymenili miesta s Richim a Riom, aby boli bližšie ku mne. Erik si potom sadol do lavice s Libresom a Rav si sadol do novej lavice, ktorá je pri mojej s Lemonom. Moja lavica je ešte stále ako kus ľadu. Trpiteľsky si povzdychnem. Po chvíli začne hodina, ale vôbec jej nevenujem pozornosť. Dívam sa von oknom a premýšľam nad tým čo sa mi ma stať. Ak ma Lemon videl v ohni, tak je len jeden démon, ktorého oheň sa vyrovná môjmu ľadu. Hytsunymio! Jeho oheň je tvorený samotnou láskou. Je to plameň lásky a ten ma dokáže zabiť. Pre obyčajných ľudí a démonov vyzerá ako normálny oheň, ale anjeli vidia jeho pravú podobu. Jeho pravá farba je rúžová až silno fialová a niekde tvorí odlesky čiernej. Ja a Hytsunymio sme boli najlepší priatelia, keď bol ešte anjelov svetla. Ale po tom, čo zdedil temnotu a stal sa jej vládcom sa zmenil. Už ma nepovažoval za priateľa a za každú cenu ma chcel získať na svoju stranu. Vždy keď som odmietol ma škaredo zranil. Samozrejme ani on neodišiel naprázdno. Môj ľad ho dokáže zabiť, ale to by nesmel používať ten svoj oheň na ochranu. Keď sa to tak vezme sme na rovnakej úrovni, až na to, že on je vládca pekla a temnoty s čistou démonickou krvou, ktorá nie je až tak vzácna, pretože démonov s touto krvou je vyše sto, zatiaľ čo ja som vládca neba a svetla s čistou anjelskou krvou, posledný anjel aj démon s touto krvou, najvzácnejšou a jedinečnou krvou, ktorá sa už nikde nevyskytuje. Tá krv je jeden z dôvodov prečo ma chce Hytsunymio dostať. Moja krv dokáže to čo nikto iný ani žiadna iná krv či vec. Dokáže oživovať mŕtvych, vracať duše, liečiť najvážnejšie zranenia, dokážem vrátiť starému mladosť alebo mladosť zobrať, človek sa vďaka mojej krvi môže stať nesmrteľným, dokáže plniť, teda aj ja, najtajnejšie a najnemožnejšie priania a túžby, je takmer nezničiteľná a veľa ďalších prednosti, ktoré chce Hytsunymio získať pre seba. Ach jaj. Prečo to robíš Hytsunymio. Prečo si sa odo mňa odvrátil a hráš sa na niekoho kým nie si? Prečo robíš veci, ktoré ťa ničia a ani o tom nevieš? Pýtam sa sám seba a čakám na odpovede, ktoré nikdy neprídu.

                 V podobnom duchu prežijem zvyšok školy a cestou domov sa dobre bavíme. Nehody sa od rána zlepšili aj keď nezmizli. Na križovatke som sa rozlúčil s Richim, Riom a ostatnými a vydal sa k sebe domov. Síce ma nechceli po tom čo sa mi stalo pustiť samého, ale nakoniec som ich presvedčil, že určite budem v poriadku. No už som vedel, že to tak nebude. Vošiel som do svojho domu a išiel som rovno do kuchyne. Cítil som divný zápach, ale neriešil som to a urobil si čaj. Začala sa mi točiť hlava a tak som si chcel ísť ľahnúť no v tom som sa zrútil na zem a ťažko dýchal.

„Tak čo, Angelsi. Pridáš sa ku mne?“ ozve sa predo mnou.

„Nikdy! Čo si mi to spravil?“ pozrel som sa na toho zradcu.

„Ja? Ja nič. To ty si nechal zapnutý šporák v sobotu, keď si odišiel z domu. Neotvoril si ani okno. Tak som len zastavil oheň a nechal voľne tiecť plyn. No a teraz, keď si skoro udusený sa ťa pýtam naposledy a dúfam, že odpovieš správne, lebo inak tu zhoríš,“ zasmeje sa kruto Hytsunymio, „Pridáš sa na moju stranu?“

„Nikdy! To radšej zomriem!“ zachraptím a zvalím sa v bezvedomí na zem.

„Ako chceš. Sám si si vybral, tak sa potom nesťažuj. Aj tak sa ku mne raz pridáš,“ započujem ešte a potom už len cítim dym a počujem následný výbuch, než zavriem svoje uslzené oči.

„Zbohom.....“..........

Niekde na ceste k Richardovi a Riovi:

Richard....

                   Sme na ceste k nám domov, keď započujeme výbuch z druhého konca dediny. Dobra nálada nás hneď prejde. K oblohe sa vznáša fialový dym z nejakým trblietavým prachom. Vystrašene sa na seba pozrieme a rozbehneme sa tým smerom.

„Angels...“ zašeptá Lemon a stuhneme v polovici kroku......