Bolestné spomienky a nový začiatok

Bolestné spomienky a nový začiatok

                            Uprostred lesa sa ozývali výstrely a výkriky. Medzi koruny stromov sa predieral hustý dym a zahaľoval les do nepriehľadného plášťa. Príčinou toho dymu bol malý domček, ktorý sa teraz podriaďoval plameňom. Na tu chalúpku, ktorá patrila chudobnej rodinke zaútočila banda zlodejov. Podpálili ju a zabili ženu a muža, ktorý sa im v tom snažili zabrániť. Tí banditi ani len netušili, že hlboko uprostred tých plameňov sa strachom krúti päť malých telíčok. Na posteli sa k sebe schúlilo päť štvorročných chlapcov, ktorým práve zabili rodičov. Báli sa. Hrozne sa báli, že zomrú, a že svojich rodičov už viac neuvidia. Avšak jeden z bratov sa schopil a vyviedol ostatných štyroch von, ale to čo uvideli im zlomilo ich malé srdiečka. Ich rodičia boli mŕtvy a oni zostali sami. Ešte hodnú chvíľu tam zostali so svojimi rodičmi a potom sa vybrali hlboko do lesa......

                  Strhnutím sa zobudím a zrýchlene dýcham. Už zase. Prečo sa mi sníva stále to isté? Už dvanásť rokov sa mi sníva iba minulosť. Schúlim sa do deky a opriem sa o strom.

„Čo sa deje, Uráne? Už zase nemôžeš spať?“ prebudí sa Aaron a schúli si ma do náruče.

„Nie. Stále mám tie nočné mory. Vlastne nočnú moru. Prečo sa mi to stále sníva?“ rozvzlykám sa a schovám sa hlbšie do bratovej náruče.

„No tak, to bude dobre braček. Teraz sa pokús zaspať. Zajtra nás čaká ďalší deň a ďalšia cesta,“ tíši ma Aaron a ja cítim, že pomaly ale isto zaspávam.

Ráno sa zobudím o siedmej a poobzerám sa dookola. Nikde nikto nie je. Vstanem, zložím deku a schovám ju do batohu. Započúvam sa do zvukov ranného lesa a vydám sa cestou, ktorá vedie k neďalekému potôčiku. Vyjdem z lesa na jasné slnko a usmejem sa na bratov, ktorý sa kúpu v potoku.

„Ahoj, Uri. Ako si sa vyspal?“ usmeje sa na mňa môj najstarší brat, Orax.

„Celkom dobre, teda aspoň zvyšok noci. Môžeme vyraziť na cestu,“ usmejem sa na bratov.

„To radi počujeme,“ zasmejú sa Erik a Inráz.

Podídem bližšie k potoku a namočím si doň nohy. Ako ste sa možno už dovtípili sme pätorčatá. Najstarší je Orax, potom je Inráz, Aaron, Erik a nakoniec ja, najmladší z nás všetkých, Urán. Od našich štyroch rokov, keď nám nejaký idioti zabili rodičov a podpálili dom, sme žili v lesoch a chodili po svete. Pomáhali sme ľuďom v problémoch a zabíjali zloduchov. Naučili sme sa ovládať živly a prírodu. Vychovali nás vlci. Časom sme sa spriatelili aj s drakmi a inými nebezpečnými tvormi. Dokonca sme od bohyne bleskov zistili, že sme pôvodom anjeli, a že sa nám naše schopnosti časom objavia. Teraz si asi hovoríte, že mi šibe, ale toto nie je obyčajný svet. Toto je svet dravcov a platí zákon džungle. Toto sa ale stalo už asi pred piatimi rokmi. Museli sme rýchlo dospieť. Bratom sa objavili schopnosti a aj narástli krídla už pred dvomi rokmi, ale ja stále nič. Musím ich ale získať do dvoch mesiacov, teda do našich sedemnástich narodenín, inak nemám šancu a budem len obyčajným človekom. Je pravdou, že som z nich najslabší, ale ja za to predsa nemôžem.

„Uráne, ideme. Si v poriadku? Ešte stále si smutný kvôli tým schopnostiam? Nebojsa. Určite sa ti ukážu. A keď nie tak aj tak budeš náš malý braček a nikdy ťa neopustime,“ pobozká ma do vlasov Orax.

Potom ma chytí za ruku a odtiahne naspäť do nášho jednodňového tábora. Tam si zoberieme svoje zbrane, batohy, oblečieme si plášte a vydáme sa na cestu. Takto cestujeme už desať rokov. Nezastaví nás ani teplo ani mráz. A práve teraz je Jún, takže zas taká zima nie je. Cez les mierime ne sever, do jednej dedinky, kde prednedávnom videli Lazu, jeden druh mäsožravej beštie, ktorá zožerie všetko živé v okolí svojho bydliska. A nie je práve najlepšie, že má mladé a potrebuje ich nakŕmiť. Dúfam, že to zvládneme.

                   Sme na ceste už asi tri hodiny a priznám sa, že som dosť unavený. Pozriem sa po bratoch a hodím skúmavý pohľad na Urána.

„Uráne, čo ti je?“ spýtam sa podozrievavo.

„Ja neviem. Cítim sa slabý. Tá dedina musí byť blízko. Cítim veľký nápor cudzej energie,“ dopovie ticho a pomaly pokračuje v ceste.

„Uráne, ak chceš tak si tu nachvíľu oddýchneme a potom budeme pokračovať v ceste,“ otočí sa naňho Inráz.

„Nie to je v pohode. Poďme ďalej,“ usmeje sa slabo Uri, ale pokračuje v ceste.

S bratmi si len povzdychneme a ideme za ním. Počkať. Ja som sa nepredstavil. Som Orax. Najstarší z bratov. Meriam asi tak stošesťdesiat centimetrov, mám dlhé vlasy po pás, pretože s krátkymi sme všetci vyzerali jak idioti, tak sme si nechali dlhé, blond farby ku koncom sfarbené do červena a zlaté oči. Moje oblečenie sa skladá z kraťasov asi tak do pol stehien a krátkeho trička bez rukávov. Všetko je rubínovej farby s tieňovaním do zlata. Na tom mám plášť príslušnej farby. A ako poznám svojich bratov, tak tí sa vám neprestavia už vôbec, takže by som ich rád predstavil. Skôr opísal. Ako už viete sme pätorčatá, takže meriame aj vyzeráme rovnako, až na jednu maličkosť a tou sú farby. Aaron, najsilnejší z nás má červené vlasy ku koncom sfarbené do biela a zlaté oči, tie máme všetci rovnakej farby. Oblečenie máme tiež rovnaké až na to, že Aaronové je sfarbené do biela s tieňovaním do červena. Urán má biele vlasy ku koncom sfarbené do blond. Oblečenie zlatej farby s tieňovaním do strieborna. Erik má čierne vlasy ku koncom sfarbené do hneda. Oblečenie hnedej farby s tieňovaním do čierna a Inráz hnedé vlasy ku koncom sfarbené do čierna. Oblečenie čierne s tieňovaním do hneda. Tak to by bolo. Vyzeráme síce ako baby, ale čo chcete od života, keď ste vyrástli v lesoch? Ani nevieme ako sa v skutočnom svete chovať. Žijeme divoko a voľne. Máme iné spôsoby ako obyčajný ľudia. Nie sme obyčajný ľudia. Za chvíľu medzi stromami uvidím svetlo a mi vyjdeme na kopec nad dedinou. Páni. Poviem vám, že s tej krásy zrak prechádza. Vôbec to tu nevyzerá ako keby tu bola nejaká krvilačná beštia.

„Myslíte, že sme tu správne?“ pozrie sa po nás Erik.

„Áno,“ odpovie ticho Urán.

„Je tu. Cítim jej prítomnosť. A aj jej mladých. Je ich tu asi tak jedna dospelá samica a tri mláďatá,“ dopovie ticho Urán, keď sa naňho zameriame.

Zamračíme sa a pozrieme sa ešte raz na dedinu. Zrazu sa na druhej strane dedina na kopci ozve príšerný rev a keď sa tam pozrieme uvidíme tu príšeru ako útočí na ôsmych chalanov. S bratmi si nasadíme kapucne, ktoré sú na plášťoch a rozbehneme sa na tu príšeru. Všetci okrem Urána roztiahneme svoje krídla, ktoré majú rovnaké sfarbenie ako oblečenie, a s mečmi a inými zbraňami zaútočíme na príšeru. Asi o päť minút započujeme Uránov krik a pozrieme sa tam. Urán leží na zemi a nehýbe sa. To nás nejako nakopne a po dlhšom boji zabijeme matku a teraz zostávajú už len mláďatá. Kde sa môžu skrývať? Teraz to neriešim a rozbehnem sa k Uránoví a ostatným bratom, ktorí sa ho už snažia prebrať.

„Uráne! Uráne, preber sa!“ zatrasiem s ním, ale nič.

„Kto ste?“ prídu k nám tí chalani, ktorých sme zachránili.

„To vás nemusí zaujímať,“ zavrčí Erik.

„Uráne, prosím, preber sa,“ šepká medzi vzlykmi Inráz.

„Nechcete ísť k nám do dediny a tam ho ošetriť? Myslím si, že tu toho moc nezmôžete,“ ozve sa ďalší chytrák.

„Nie, ďakujeme. My nechodíme medzi ľudí. Vráťte sa späť domov a nám dajte pokoj. Nepatríme do vášho sveta. Dajte nám pokoj,“ zašeptá zničene Aaron a po tvári sa mu spustia slzy.

„Počkať! Vy ste.....tí....“ dojde jednému chalanovi.

„Zázračná päťka? Ničitelia zla a víťazi nad temnotou? Áno to sme my. A teraz by ste nám mohli dať pokoj a vrátiť sa domov,“ pozerám sa stále do zeme.

Do tváre nevidia ani jednému z nás, keďže sme stále všetci zahalený v plášťoch.

„Je pravda, čo sa o vás hovorí?“ spýta sa ďalší.

Oni sú snáď sprostý alebo čo.

„A čo sa o nás hovorí?“ zaujíma sa Aaron.

„Že prídete na zavolanie. A historky, napríklad ako to, že ste piati priatelia, ktorých na rovnakú cestu zavial osud, a že ste žili v lesoch a učili sa od samotných bohov?“ začne ďalší.

Pozorne si ich prezriem, tak aby to nevideli. Celkom krásny chalani vo veku tak sedemnásť až osemnásť rokov. Žiadny nemá viac. Sú ale až moc zvedavý.

„No pravdy je na tom len veľmi málo. Dá sa povedať, že sme priatelia, ale aj niečo viac, ako len známi. Osud sme mali všetci už od narodenia spečatený. Áno učili sme sa od bohov, žijeme v lesoch, ľudským obydliam sa vyhýbame, chodíme po svete, zachraňujeme slabých a ničíme temnotu a príšery ako bola táto. Ale nikto nepozná celu pravdu, prečo to robíme, čo nás k tomu viedlo a ani to ako to všetko začalo. Sme samotári a to sa nezmení. Nám osud neprichystal nič dobré. Teraz sa prosím vráťte. Budú mať o vás strach. Tá príšera zdvihla na nohy celú dedinu,“ poviem tichým hlasom.

Cítim ako sa mi do oči derú ďalšie slzy. Zase som na to spomínal. Už viem ako sa cíti Urán, keď sa mu o tom sníva. Započujem kašľanie a rýchlo sa tam otočím. Huh. Prebral sa.

„Uráne, si v poriadku?“ spýta sa ho Aaron, keď sa posadí.

Neodpovie, iba zakrúti hlavou, že nie je.

„Čo ti je? Bolí ťa niečo?“ pohladí ho po tvári Erik.

Zase iba zakrúti hlavou.

„Tak čo ti potom je?“ Spýtam sa nechápavo.

Pozrie sa na mňa a ukáže na hrdlo a oči.

„Čože?“ nechápem.

„Myslím, že sa nám snaží povedať, že mu tá beštia zobrala zrak a hlas. Mám pravdu?“ zavrčí Inráz.

Teraz už prikývne aj Urán.

„To snáď nie je možné! Prečo si to vždy odnesie najmladší z nás?“ rozzúri sa Erik.

„Poď. Môžeš sa postaviť a chodiť?“ spýtam sa ho opatrne.

Len prikývne a vstane. Podopriem ho a pustím ho až keď ma uistí, že zvládne stáť. Povzdychnem si a chytím ho za ruku. Možno sme ho sem nemali brať. Otočíme sa a sme na odchode, keď nás zastaví zase jeden z tých chalanov.

„Bude v poriadku?“ spýta sa.

Neviem prečo, ale chcem mu odpovedať. Pozriem sa na Urána a ten sa len usmeje a prikývne.

„Hej, bude,“ usmejem sa cez plášť na nich a zase sa otočíme, keď nás zastaví ďalší.

To snáď nie je možné. Takto nikdy nikam nedôjdeme.

„Prečo si nadáte dole nie plášte? Vonku je dosť teplo,“ spýta sa jeden čiernovlások.

„Pretože vyzeráme hrozne,“ odpovie s povzdychom In.

„Tak si ich dajte dole a uvidíme. Určite nie ste škaredý,“ usmeje sa na nás jeden blondín.

Otočím sa naňho a pozriem sa po bratoch. O tomto musí rozhodnúť Aaron, ako náš vedúci. Oni nie sú zlí. Neublížia nám.Ozve sa nám v myšlienkach Urán. Uri vie veľmi dobre rozoznávať ľudské duše a aury, už len vďaka ich prítomnosti, takže mu veríme. Plášte si zložíme všetci naraz a započujeme zalapanie po dychu. Pozrieme sa na tých ôsmych chalanov, ktorí sa na nás pozerajú jak na zjavenia.

„Vidíte? Vravel som vám,“ povie In a otočí sa k odchodu.

My ostatný ho nasledujeme.

„Počkajte. Nie ste škaredý. Vlastne ste najkrajší chalani akých sme kedy videli. Len nás trochu zarazila vaša krása,“ zastaví nás ďalší.

Teraz sa mi na nich pozeráme jak na idiotov.

„Vy ste bratia? Presnejšie pätorčatá?“ dojde ďalšiemu ďalšia skutočnosť.

Ale no tááááák. To nebudeme mať nikdy pokoj, alebo čo. Zborovo prikývneme a povzdychneme si. Neviem prečo, ale niečo ma hrozne ťahá k tomu zeleno okému chalanovi s hnedými vlasmi. Zadívam sa mu hlboko do oči a skoro spadnem na zem ako sa mi podlomia kolená. Čo je to za pocit? Ešte nikdy som sa takto necítil. Srdce mi chce vyskočiť z hrude a biť len pre neho. Radšej rýchlo odvrátim oči, inak by som sa v tom pohľade utopil.

„Tak, keď ste už zistili kto sme, môžeme odísť?“ spýtam sa ticho chalanov.

„Prečo sa nás pýtate? Je to vaša voľba,“ pozrie sa na nás nechápavo ten hriešny anjel.

Sakra ako to o ňom premýšľam?! Schmatnem Aarona za ruku a premiestnim sa s ním na hranicu lesa. In a Erik sa hneď premiestnia za nami. Tých ôsmych chalanov tam necháme stáť s nechápavými výrazmi.

„Oraxi, čo sa deje?“ pozrie sa na mňa nechápavo Aaron.

„Ja neviem. Cítim sa divne, keď som pri ňom,“ ukáže na toho chalana, „mám divný pocit v žalúdku a srdce mi ide vyskočiť z hrude. Čo sa to som ňou deje?“ panikárim.

„Ja cítim to isté, ale pri tom čiernovlasom chalanovi s modrými očami,“ znervóznie aj Erik.

„Ja tiež, pri tom blondínovi so zelenými očami,“ pridá sa In.

„Chalani nebojte sa. Tento cit sa mi zdá, že sa volá láska. Je úplne neškodná. Len ste sa zamilovali. Rovnako ako sa milovali naši rodičia pred tým než ich zabili,“ posmutnel Aaron.

Povzdychnem si a pousmejem sa. Potom sa pozriem po Uránovi, ale nikde ho nevidím.

„Chalani kde je Urán?“ spýtam sa s miernym strachom v hlase.

„Myslím si, že sa s nimi dobre baví,“ povie Aaron.

Pozrieme sa smerom, ktorým ukazuje a otvoríme ústa.

„On sa smeje? Nikdy sa nesmial,“ poukážem na skutočnosť, keď uvidím, že sa baví s tými chalanmi a zdá sa, že jeden na neho pekne zaberá.

„No jedno je isté. Aspoň sa nezrútil z toho, že nevidí a nehovorí, ale užíva si život ďalej. Len by ma zaujímalo, ako sa s nimi dohovára,“ zamyslí sa In.

Pravda. To by zaujímalo aj mňa.

„Mali by sme sa tam vrátiť, než mu niečo urobia. Aj keď to asi nehrozí,“ upozorní nás Erik.

Prikývneme a zjavíme sa tesne za Uránom. Ten si nás pochopiteľne nevšimol, takže sa nás poriadne zľakne, keď prehovoríme.

„Tak chalani, radi sme vás spoznali, ale už musíme ísť. Strávili sme tu s vami až pridlhý čas. Musíme nájsť tie mláďatá skôr než oni nájdu cestu von z nory,“ povie za nás všetkých Aaron a chytí Urána za ruku, aby nespadol.

„Počkajte. To znamená, že budete tu poblíž, nie? Nemôžeme sa ešte niekedy stretnúť?“ pozrie sa na nás s nádejou v hlase aj v očiach, ten blondín so zeleným kukučom.

Pozriem sa na Aarona a potom na Ina.

„Viete, ste prvý s kým sme sa rozprávali. Vám jediným sme povedali o nás pravdu, aj keď nie celú. Nevieme prečo, ale vám jediným za cele tie roky veríme. Cítime, že vám môžeme veriť a dúfame, že nás nezradíte. Preto súhlasím. Stretneme sa zajtra v lese pri vodopáde Siedmych kameňov,“ usmeje sa Aaron.

Vytreštím na neho oči. A rozhodne nie som jediný. Toto ešte nikdy neurobil. Nakoniec si len povzdychnem usmejem sa a starosti hodím za hlavu.

„Dobre. O koľkej?“ spýta sa pre zmenu môj hriešny anjel.

„To je jedno. My tam budeme späť, takže príďte kedy chcete. Tak zatiaľ čau,“ rozlúči sa Aaron a zmizne aj s Uránom.

Usmejeme sa na chalanov a zmizneme za nimi.