1. Kapitola - Začiatok - part 1

1.kapitola

Kde bolo, tam bolo v malej dedinke Kirianda, ktorá ležala na malom ostrove v tichom oceáne, sa narodilo malé dievčatko, ktoré dostalo meno Misty Májsová.Meno dostala po hrdinke,ktorá pred mnohými storočiami zachránila Kiriandu od zlého démona. Misty rástla a učila sa veľmi rýchlo. Každý ju mal rád, bola odvážna, všetkým ľuďom pomáhala, ale aj svojim rodičom s dobytkom, na poli a so všetkým, čo vládala urobiť. Hovorilo sa, že je to najkrajšie dievča v celej Kiriande. Misty mala dlhé čierne vlasy, ktoré lietali vo vetre ako perie, červené oči, štíhlu postavu a najradšej nosila krátke zelené šaty s oranžovým opaskom, oranžovú čelenku so zeleným drahokamom a oranžovo-zelené čižmy po kolená. Mala veľmi pekný hlas, ktorý pretečie ako voda aj tými najvzdialenejšími kútmi Kiriandi. Vedeli, že je niečím výnimočná, ale nevedeli čím.

Na oslavu jej štrnástich narodenín, ktoré mala cez jarné prázdniny, sa cela dedina poskladala a kúpili jej koňa ako darček, ale namiesto krotkej bielej kobylky, ktorú jej kúpili na trhu vo vedľajšej dedine priviezli divokého čierneho koňa, ktorý nebol ani navyknutý na ľudí. Všetci sa ho báli a kričali: „čo tu robí tento kôň, keď sme kúpili skrotenú kobylu?!“ Ale Misty sa ho nebála. Práve naopak, bola rada a poďakovala sa všetkým jej priateľom. Ku koňovi sa nemohol nikto priblížiť, ale keď sa mu Misty pozrela do očí, tak jej dovolil priblížiť sa. Ako by ho ovládla. Kôň mal na krku zlatý prívesok, na ktorom bolo napísané Diablo. Diablo bol mladý čierny kôň, ktorého srsť aj hriva sa ligotala ako hviezdy na nočnej oblohe. Bol nepokojný, a tak sa ho Misty snažila upokojiť: „Neboj sa malý, to bude dobre, len pokoj. Fajn?“
 Prikývol a preniesol svoje myšlienky Misty:
 „Počuj, viem hovoriť. Ale radšej nebudem hovoriť tu, lebo po prvé nesmiem sa nikomu inému prezradiť a po druhé, aby sa nevystrašili, tak ti to poviem keď budeme samy.“
Vystrašila sa, ale nevykríkla ani nevyzerala vyplašene, lebo to nebolo po prvý raz, čo vidí rozprávajúceho koňa, ale aj preto, aby ako povedal Diablo sa ostatný nevystrašili. Zrazu ich prerušil ženský hlas. Bola to Mistina matka Larisa:
 „Tak čo. Páči sa ti darček?“
„Áno, veľmi. Všetkým Vám ďakujem za starosti čo ste podstúpili pre mňa. Toto sú tie najlepšie narodeniny vôbec.“
Na oslave zažili ešte veľa zábavy a prekvapení. Doniesli dokonca aj tortu, ktorá bola vyššia ako oslávenkyňa. Po oslave si Misty vysadla na Diabla a išli domov.

Keď prišli domov, zaviedla Diabla do stajne, postarala sa oňho a spievala mu. Nakoniec sa rozprávali.

„A vlastne, ešte si mi nevysvetlil akoto, že rozprávaš.“

„Pravdu povediac, sú divnejšie veci ako to, že rozprávam. Onedlho uvidíš a spravíš veci, ktoré ostatní nemôžu. Ale to nie je podstatné. Musíš vedieť, že nie som, len kôň. Som jeden z princov démonov.“

Potom sa premenil na človeka a Misty sa vystrašila. Tento krát však vykríkla, ale Diablo jej rýchlo zakryl ústa nech ju nikto nepočuje:

„Ticho. Nesmú ma odhaliť. Viac ti zatiaľ radšej o tomto nepoviem.“

Nastalo veľké ticho. Keď sa uistil, že ich nikto nepočul dal jej ruku z úst dole. Takto to išlo posledné tri dni. Deň za dňom sa oňho starala, spievala mu, rozprávali sa, ale stále jej nechcel povedať, čo myslel tým, že bude vidieť a robiť veci, čo ostatní nie. Prešli tri dni a Diablo sa jej konečne chystal povedať to, čo jej nepovedal.

Išiel akurát za ňou do stajní, aby jej to dopovedal, keď zrazu uvidel blesk a započul rachot. Obloha náhle sčernela a zdvihol sa silný vietor. Rozbehol sa do stajní, aby ju odviedol tam, kam mal:

„Už je čas. Mal som ťa priviesť na tajne miesto, keď nastane táto chvíľa.“

„Ako to myslíš? A kde je to tajné miesto? Čo to má znamenať!?“

„Všetko ti to vysvetlia moji súrodenci. A teraz poď.“ „Dobre. A kam to ideme?“

„Na starý cintorín za Kiriandou.“

„Čože?! Zbláznil si sa?“

„Čo sa bojíš? Keď si som ňou, tak sa nemáš čoho báť. Okej?“

„Tak dobre.“

Počas celej cesty sa ho vypytovala rôzne a nezmyselné otázky, no on jej skoro na všetky odpovedal.

Za takých pätnásť minút došli až na cintorín. Keď prechádzali okolo hrobov, tak to bolo veľmi strašidelne. Na konci cestičky stáli dva veľké duby, ktoré z konárov tvorili bránu. Z lesa okolo vyleteli netopiere a Misty sa hrozne vystrašila:

 „ Aaaáá! Ja sa bojím Diablo.“

 „Neboj, už čoskoro budeme preč s tohto sveta.“

 „Ako to myslíš?“

Diablo len mykol hlavou a buchol kopytami o zem. Zrazu sa medzi dvoma starými dubmi otvorila brána. Diablo zobral Misty a vošiel do brány. Na konci brány sa pred nimi objavila záhadná krajina. Smaragdový zámok stál uprostred malého cintorínu, ktorý obklopovali husté lesy. Z lesov vyšlo veľa démonov, ktorý sa premenili na ľudí, teda skoro. Pristúpil k ním jeden s démonov. Diablo sa uklonil a pošepkal mi nech robím to čo on.

„Je tu len pár mojich súrodencov, ale aj tak nehovor nič pokiaľ ťa nevyzvú. Ten čo k nám ide je najmocnejší kráľ démonov. Volá sa Tioshiro a je to vlkodračí upíry démon.“

Keď sa k ním priblížil, povedal Diablovi:

„Rád ťa zase vidím a...“

Nedokončil vetu a pozrel na Misty.

„...Ty musíš byť Misty, že?“

„Áno, to som ja. Ale na čo ste ma zavolali a čo mám s týmto spoločne?“

„Neboj sa, všetko ti vysvetlíme, ale nie tu. Poď do zámku.“

„Ako si želáte...“

„Prosím ťa nevykaj mi. Sme skoro rovnako starý. Ty budeš mať čoskoro štrnásť a ja mam pätnásť, tak dobre? A teraz poď.“ „No, tak dobre.“

Keď sa dorozprával s Misty, už si Diabla ani nevšimol. Diablo išiel do zámku za Tioshirom a Misty sa držala tesne pri ňom. Bála sa ich, ale neutekala ani nekričala, len sa pevne držala Diabla a nechcela ho pustiť.