XI. POD KORUNOU POSLEDNÉHO SÚDU

Pohľad tretej osoby….

               Po tej osudnej noci sa veci stíšili. Od konfrontácie a ministerskými pracovníkmi ubehli už týždne. Zima sa prehupla do jari. Les kvitol ako nikdy. Vyzeral zdravší ako kedykoľvek predtým. Dnešok však bol iný. Obloha sa zatiahla. Nie tmou, ale zvláštnym svetlom, ktoré sa lialo zmeneným lesom. Stromy Zakázaného lesa žiarili čoraz silnejšie a z ich hĺbky sa pomaly, ako duch času, vynoril Tieň. Tesne ho nasledoval Súcit. Harry cítil, že prichádza okamih, ktorý zmení jeho život viac ako premena v elektrárni pred všetkými tými rokmi. Hranica medzi starým a novým svetom sa práve tu, na školskom nádvorí, má definitívne prekresliť.

              Študenti aj učitelia boli zhromaždení na nádvorí. Konfrontácia sa začala vo Veľkej sieni. Harry má už toho dosť. Jeden pokojný rok. Chcel tak veľa? Na nádvorí zavládlo napäté ticho, ktoré sa dalo krájať. Na schodoch stál Brumbál, po jeho boku McGonagallová, s výrazom tvrdším než žula.

„Harry James Potter,“ zaznel Brumbálov hlas, tichý, ale nezadržateľný, „nesieš v sebe silu, ktorá sa vymyká nášmu chápaniu. No nesieš i zodpovednosť.“

„Zodpovednosť voči čomu?“ opýtal sa Harry pokojne s odfrknutím, „Voči svetu, ktorý sa ma pokúsil zničiť?... Nie. Ja už nemám žiadnu zodpovednosť za vaše činy a rozhodnutia. Každý je zodpovedný sám za seba.“

McGonagallová pristúpila o krok. Jej hlas sa triasol. Už to ale nebolo hnevom, ale strachom. Prvýkrát bolo počuť strach z tej inak silnej, niekedy protivnej, ale tvrdej a hrdej ženy.

„Ak ich pustíš dnu... ak ten tvor vkročí na pôdu školy, môžeš navždy zmeniť jej osud.“

Harry otočil hlavu. Na okraji lesa stál Tieň. Súcit po jeho boku. A za nimi ďalšie štyri bytosti. Rádioaktívni jednorožci – krásni, iní, živí.

„Ste až príliš dramatická profesorka McGonagallová. Tieň sa hradom prechádzal často. Do mojich izieb vo veži prišiel neraz, lebo ma chcel vidieť. A ak ste si to doteraz nevšimli, Rokfort už zmenil,“ povedal Harry.

Pozrel sa okolo a povzdychol si.

„Nehovorím, že na tom nemám podiel, ale oni, tvorovia a príroda potrebovali to, čo im bolo vzaté. Všetci ste mali nejakú predstavu o konkrétnych bytostiach. Vytvorili ste si obraz o svete a každý, kto do toho obrazu nezapadol, bol zlý, temný a nepatril do vášho sveta. No teraz sa starodávna mágia, ktorú ste vy a všetci predkovia potlačili, umlčali a zabudli, opäť prebudila a dobíja si svoje právoplatne miesto v tomto svete.“

Šum medzi študentmi naberal na sile. Viacerí zo Slizolinu, ale aj niektorí z Bystrohlavu a Bifľomoru, sa presunuli za Harryho. Tiché rozhodnutie. Prvé spojenectvo. Brumbál zdvihol ruku. Zlaté svetlo jeho prútika osvietilo Harryho tvár.

„Si pripravený riskovať vojnu?“ opýtal sa, „Pre... lásku? Pre zmenené stvorenia, ktoré môžu rozvrátiť rovnováhu mágie?“

„Ste vtipný riaditeľ. Celý čas, odkedy som Vás stretol je to v podstate vaše heslo. Láska je predsa mocná. Vy ste povedal, že práve láska mojej matky ma zachránila pred smrťou v jednom roku života. A odrazu je to pre Vás naopak? Prispôsobujete si pravdu a slová ako sa Vám to hodí. A nezáleží Vám na tom, že si v istom momente protirečíte. Ale život a pokoj sú stále tu a bude tu aj po vašej smrti. Nehrozí vojna. Proti komu by ste chceli bojovať? Ja bojovať nebudem. Nebudem útočiť. Jediné, čo budem robiť je brániť. Brániť seba a svojich blízkych. Ja som ochotný odísť, ak ma necháte ísť. Som unavený. Chcel som len jeden pokojný rok v Rokforte. Chcel som len dokončiť štúdium. Skúšky urobím na ministerstve, ale je smutné vidieť, že ste na niekoho tak vysadení, že ho dokážete zničiť, aj keď vám ten dotyčný nič neurobil. Ja sa vo svete nestratím. Som pripravení vytvoriť nový domov. Za hranicami. V lesoch, ktoré ešte dýchajú starým jazykom. Ja vás potrebovať nebudem. Príde však čas, kedy vy budete potrebovať mňa, ale vtedy už bude neskoro. Ja budem žiť svoj život, nie váš,“ pousmeje sa Harry.

„A ak vás budú iný prenasledovať, pán Potter?“ ozvala sa McGonagallová.

“Potom budú privítaní tak ako si zaslúžia. Ak prídu v mieri, budú vítaní s otvoreným srdcom, ale ak prídu so zlými úmyslami, privíta ich skáza,” v očiach Harrymu svietil Tieňov odraz.

Ticho preťal Tieň, ktorý pristúpil bližšie, medzi ľudí. Zem pod ním nezačala horieť ale pokrýval ju ten záhadný belavý sneh, Aj keď je už jar. Brumbál aj McGonagallová ustúpili o krok. Harryho hlas, keď prehovoril, neznel už ako reč, ale zvuk lesa.

„Nežiadame zem. Len ticho a budúcnosť. Les ma prijal takého aký som a tam pôjdem.“

Harry sa otočil k Blaiseovi. Ruku mu stisol tak pevne, ako keby ňou držal nádej.

„Prídeš so mnou?“ opýtal sa šeptom.

Blaise ani na okamih nezaváhal, keď sa naklonil k Harryho uchu a ticho odpovedal.

„Už som s tebou. Dal som ti svoje srdce, dušu, mágiu aj telo.“

Brumbál prikývol. Nie súhlasné, len rezignovane, unavene. Ako niekto, kto nedokáže zastaviť rieku, ktorá už praskla cez hrádzu. Na všetky bitky a hádky sa cítil už starý. Po každej konfrontácii s Harrym sa cítil však o niekoľko desaťročí straší než v skutočnosti je. Harry totiž hovoril pravdu, ktorú on nechcel vidieť, ale podvedome vedel, že je to správne a tento konflikt v samotnej hĺbke jeho duše ho ubíjal.

„Odíďte. A modlite sa, aby ste nezabudli, čo je ľudskosť.“

Harry sa pomaly otočil a ruka v ruke s Blaisom, kráčal krok za krokom smerom k jednorožcom, ktorí sa vracali do lesa. Tieň stál na nádvorí a mlčal, no jeho prítomnosť sa šírila ako živá vlna. Študenti sa medzi sebou neisto obzerali. Pred Harrym a Blaisom sa otvoril Les. V jeho srdci bola lúka a tam sa zrodí ich nový svet. No potom sa stalo niečo nečakané. Theodore Nott urobil prvý, jediný váhavý, krok vpred.

„Ak odchádzajú, pôjdem s nimi,” otočil sa na profesorov.

Draco Malfoy sa mračil, no postavil sa vedľa neho Thea.

„Neznášam ťa, Potter. Ale... si silný. A hoci by to môj otec nikdy nepovedal, myslím, že svet potrebuje ľudí, čo nie sú zbavení citu.“

„Nie je to zlo, čo v ňom vidím,“ pridala sa Daphne Greengrassová, pokojná ako zrkadlo.

Pozrela sa riaditeľovi do očí a pokračovala, „Je to oheň, ktorý vás desí len preto, že neviete, či vás ohreje alebo spáli.“

Pansy prekvapila každého, vrátane seba, keď vystúpila vpred. Bola oblečená v zelenom plášti, dlhé vlasy mala zviazané čiernou stuhou.

„Potter... má moju podporu. A Zabini ešte viac. Neviem, čo sa s vami dvoma stalo, ale je to... skutočné. Prvýkrát, odkedy som v živote pocítila mágiu vo svojom srdci, sa cítim naozaj živá.“

Viacerí Slizolinčania sa pohli. Nie v zástupe, nie v poklone, ale v gestách podpory, v postoji. Dom intríg sa postavil za prvého medzi inými. Bystrohlavčania, ker to videli, akoby im to dodalo od váhu, ktorá im chýbala. Padma Patilová si vymenila pohľad s Lunou Lovegoodovou.

„Videla som, ako Tieň položil základ pre nový svet. Nie je to ničenie, čo prináša. Je to nový jazyk,“ povedala Luna.

Michael Corner zaváhal, ale nakoniec sa odhodlal a protirečil svojej spolužiačke, ktorá akoby vždy videla viac, než vravela.

„Ale čo ak sa mýlia?“

„A čo ak sa mýliš ty?“ opýtala sa Cho Chang, „Vedecký dôkaz nie je vždy prvý krok. Niekedy je to dôvera.“

Fakulta Bystrohlavu sa v ten deň rozdelila. Niektorí ostali, iní sa rozhodli pozorovať a chrániť tú možnosť zmeny. Bifľomorčania sa obzerali okolo seba. Ernie Macmillan stál ako stĺp. Tvár pevná, no v očiach pochybnosť.

„Harry je... bol naším priateľom. Kým neprišla tá zmena.“

Hannah Abbottová ho chytila za ruku pre podporu. Ernie pokračoval.

„Ale to nič nemení. Možno práve preto nás potrebuje najviac teraz.“

Justin Finch-Fletchley prikývol.

„Ak sa mu otočíme chrbtom, aké sú potom naše hodnoty? Byť lojálny, len keď je to ľahké? Živiť nie je ľahký.“

Viacerí z Bifľomoru urobili krok vpred. Nie z presvedčenia o moci, ale z presvedčenia o priateľstve. Jediní Chrabromilčania stáli ako soľné stĺpy. Ron mal červené líca is zlosti a pevne zovreté päste.

„To ste už úplne zošaleli?! Odísť preč s nejakou... rádioaktívnou sektou a máme to podporiť?“

Hermiona mlčala. Na jej tvári sa striedali pochybnosti s neistotou.

„Nie je to len jeho vec,“ povedala Ginny, „To, čo sa stalo, je nebezpečné. Cítiš tú mágiu, Hermiona. Nie je stabilná. A V ostatní ste hlúpy? Zomriete! Nevidíte to!?“ otočila sa k podporujúcim študentom.

Neville sa nepohol. Chcel. Harry bol priateľ, ale mal strach. Všetci v jeho fakulte hovoria aké je to zlé. V očiach mal slzy.

„Len... dúfam, že vie, čo robí.“

Chrabromil, dom odvahy, ostal stáť pri riaditeľovi. Ale aj v ich dušiach sa rozprúdila trhlina, ktorá sa už nedala zaceliť. A Harry to všetko videl. Rokfort sa delil na časti, nie mečom, ale vierou. Nie všetci pôjdu s ním. Nie všetci budú proti nemu. Ale semienko nového sveta už klíčilo. S Harrym odišli do lesa len dvaja ďalší študenti okrem Blaisa - Theodor Nott a Luna Lovegoodová. Ostatní ostali Ako spojenci vo svojom “starom” svete. A kým táto malá skupinka s Tieňom po boku vykročila do prebúdzajúceho sa lesa, Harry vedel jediné: Táto vojna sa nevyhrá kúzlom. Ale tým, že sa vôbec odvážili snívať.

           V ten večer sa Rokfort uzavrel. Veže stíchli. A hoci Ministerstvo vydalo oficiálne vyhlásenie o „bezpečnostnej izolácii mutujúcich magických entít“, vnútri školy sa šírila šeptanda: „Harry Potter stvoril nový svet.“ A na jeho okraji, kde sa končil starý les a začínal nepoznaný prales svetla, sa zrodila nová rasa. Nie nepriatelia, ale ani spasiteľa. Oni sú len tí, čo sa odvážili milovať inú budúcnosť.