X. OZVENA JADRA

X.

Pohľad tretej osoby.....

                  V ten večer bol Rokfort napätý ako struna. Žiaci boli poslaní do svojich internátov a autori keď nič nezmohli, odišli, ale vracajú sa. Ozývali sa kroky, ktoré sa zlievali do jediného rytmu, ako pochod, ako výzva na útok. Vzduch bol hustý, ťažký, nabitý mágiou, ale aj niečím starším... Niečím, čo len tí najstarší z profesorov cítili ako tlmený pulz z hlbín Zeme. Harry stál pred bránou hradu, jeho pohľad neuhýbal. Vedel, že prichádzajú. Z oblohy sa v špirále zniesli sovy, ale nie s listami. Niektoré v panike, iné ako poslovia temného posolstva. Ministerstvo vyslalo další oddiel ozbrojených aurorov, na podporu. Viedol ich tvrdý muž v čiernom kabáte, s výrazom, ktorý bol viac rozkazom než slovom. Stáli pred hradom s povolením zasiahnuť. Brumbál bol s nimi, ale nezabránil ich pochodu. Profesorka McGonagallová hľadela z veže, ruky stisnuté, ústa zovreté. Harry vedel, že ak spustia prvé kúzlo, rozpadne sa všetko. A tak prehovoril. Jeho hlas bol tichý, no v každom kúsku zeme, v každom múre hradu zarezonoval. Nebol to len hlas človeka. Bola to ozvena niečoho staršieho, čistého a nebezpečne mocného.

„Zastavte sa," povedal a každý sa prestal hýbať.

„Môžete ma nazývať čím chcete. Môžete sa ma báť. Ale ak dnes spravíte krok proti mne, nikto z vás už neodíde taký, ako prišiel. Lebo ja nie som váš nepriateľ."

Z jeho hrude vyšľahla žiara..... tichá, zelenošedá ako mesačné svetlo z atómu. Aurori cúvli. Jedna žena spadla na kolená. Brumbál sa chcel nadýchnuť, ale nedokázal sa pohnúť. Magická energia sa zdvihla ako vlnobitie pred búrkou. Zo ženy sa stal temný Jednorožec, ale ona už po premene nebola človek ako Blaise. Bola už len tvor, temný a nemilosrdný, ak si to Harry bude priať. Prestala byť človekom, nie je ako Harry, je ako Tieň. Ale namiesto Mesačných Jednorožcov premenil Harry človeka, ako varovanie, výstrahu. Nový jednorožec da pridal K Harrymu.

„Dnes to nezastavím len ja. Už nie som jediný," pokračoval Harry, „Les sa prebúdza. Berie si späť to, o čo ho ľudia pripravili."

A vtedy sa zem zachvela. Z diaľky, z tieňov, zo Zakázaného lesa sa ozval zvuk, nebolo to erdžanie, nebolo to dunenie. Bola to rezonancia. Prastarý tón, ktorý ani nepatril žiadnemu známemu jazyku. Všetky zvieratá v lese štíhli. Z lesa vykročil Tieň a po jeho boku druhý jednorožec. Tieňov železný roh vydával rezonanciu. Jeho srsť žiarila mäkko, tlmene, ako dych tepla v zime. Jeho meno bolo Súcit a oči mal ľudské, takmer. Za nimi sa pomaly zjavili ďalší. Boli ich desiatky. Bývalí jednorožci, ktorých sa dotkla Harryho aura, alebo ich premenili Tieň a Súcit. Každý mal iný odtieň tela, každý vyžaroval iné jadro energie. Niektoré boli temné, iné svetlé a niektoré akoby zrkadlili city tých, ktorí sa na nich dívali. Blaise stál za Harrym, dych sa mu zrýchľoval. Vedel, že sú silní. Ale až teraz pochopil, koľko toho nevedel. Tie stvorenia boli viac než bytosti. Boli odpoveďou. Videl, ako jeden z aurorov odhodil prútik a cúvol. Videl, ako Brumbál stiahol oči. Ale čo ho najviac zasiahlo, Harry stál pokojne. Neprikazoval. Nezúril. Len... bol. A to stačilo, aby sa svet pohol...... Zem pod nohami pukla - ale nie ničivým výbuchom. Z puklín sa zjavili výhonky. Nie dreva, ale žiarivej tkaniny. Les menil svoje jadro. Stromy začali svietiť z vnútra, ako keby mali nové korene. Les začal rásť. Nie nahor, ale do seba, akoby sa sám spájal s magickým systémom, ktorý sa doteraz len chvel pod povrchom. Okolo sa tvorila ochranná bariéra. Z diaľky prichádzali Druidovia. Niektorí ako duchovia v šatách z papradia. Jeden z nich sa sklonil pred Tieňom. Kentauri v diaľke stuhli. Potom kývli hlavami smerom K Harrymu a Blaisovi a zmizli v temnote nového lesa. Bolo rozhodnuté.... Harry sa otočil k aurorom, ktorých svet sa práve zrútil.

„Nepotrebujem vás poraziť," povedal, „Stačí, ak pochopíte. Mágia v srdci Magického sveta ma prijala. Teraz už len vy, musíte prijať jej rozhodnutie za svoje."

A oni pochopili. Nie každý, ale dosť z nich. Dosť na to, aby svet vedel, že v temnote sa niekedy ukrýva nový začiatok. A že tieň, ak ho prijmeš, môže byť aj ochrancom svetla.

                   Ráno druhého dňa privítala Rokfortská pôda vrstvou zvláštnej, hustej hmly. Keď sa rozplynula aj posledná hmla nad územím a študenti sa zobudili, zistili, že svet sa zmenil. Pozorovali z veží niečo, čo tam predtým nebolo. Zakázaný les sa zmenil. Nie snežením, ale zmenou samotnej podstaty. Na lúke medzi Rokfortom a Zakázaným lesom sa tiahla krištáľová vrstva ľadu. Nebol belavý, ale priezračného a žiariaceho jemným, rádioaktívnym odleskom, podobným svetlu, aké žiarilo v Tieňovej srsti. Ľad neškrípal, keď po ňom prvý odvážlivci kráčali, ale vydával jemné tóny, ako by sa ozýval zvukom magických harf. Hlbšie V lese niečo pulzovalo medzi stromami. Vzduch nad korunami sa leskol zeleno-modrastým svetlom, ako keď sa na hladine vody zrkadlí obloha. Niektoré stromy žiarili zvnútra, iné mali kôru pokrytú žiarivým machom. Zem dýchala. Nie v obraze, ale naozaj. Občas sa v diaľke zdvihla vlna lístia, ako keď telo spí a náhle sa nadchne. A medzi tým sa pohybovali siluety. Jednorožce. Nie biele a nevinné, ale zmenené. Temnejšie. S leskom v hrivách, s očami, ktoré neboli z tohto sveta. Nebáli sa prísť bližšie k hradu, ale ani neprekročili hranicu lesa. Ľudia zastali. Niektorí očarení. Iní znepokojení. A hoci na oblohe svietilo zimné slnko, ľad sa netopil. Krajina bola ako svetlo pre moly. Lákala niektorých viac ako iných. Nemá krása, ktorá keď sa naruší, môže by smrtiaca.

               V Chrabromilskej veži už od samého rána vládol odpor a vzduchom sa šírilo znepokojenie. V noci sa veci zmenili. Nikto nevedel ako a čo je to vlastne za zmenu. Či dobrá alebo zlá. Harry sa v očiach mnohých stal ešte väčším monštrom.

„To je... nenormálne," zamrmlal Ron, keď stál pri okne a pozeral na zamrznutú krajinu, „Takto sa chová len prekliata mágia."

Hermiona sedela s knihou v lone, no neotáčala stránky.

„To nie je len fyzická zmena. Cítim to rezonanciu. Ako keby celá škola začala dýchať inak..... Dúfam, že nevypustil radiáciu."

„A pozrite sa na študentov, ako tam stoja a obdivujú to!" vybuchla Ginny, „Keby to spravil niekto iný, hneď by to zakázali."

„Prečo mu to stále dovolia?" zavrčal Ron, „Prečo nikto nezasahuje?"

Hermiona si prehrabla vlasy. „Možno preto, že nevedia ako. Radiácia je veľmi silná a smrteľná. Muklovia sa ju rozhodli skrotiť a použiť urán na chod ich elektrárni. No ani oni nedokážu zastaviť, keď sa niečo pokazí a radiáca sa dostane von. Majú obleky, ale veľmi im to nepomôže. A to vedia o čo ide. Čarodejníci nemajú ani túto štipku vedomostí o nebezpečí radiácie, ktorú majú muklovia."

Pomaly prešla k oknu.

„Vidíš tie tiene? Tie... zvieratá? Nie sú to už obyčajné jednorožce," povedala potichu, „Sú... iné. Ako keby niečo pochopili."

„Prekliate," precedila Ginny, „A Harry je ten, čo ich prebudil."

Ron stisol pery. „McGonagallová s tým musí niečo urobiť."

„A čo ak nemôže?" Hermiona sa konečne pozrela priamo na nich, „Čo ak to už nemá kto zastaviť?"

Ginny mlčala. Možno po prvýkrát si uvedomila, že ich strach už nie je o tom, či Harry niečo zmenil, ale čo presne sa už začalo. Ich pohľad zostal upretý na dvoch ľudí v diaľke, Harryho a Blaisa, ktorí stáli bokom od ostatných na okraji lesa. Harry sa dotýkal ľadu a ľad jemne pulzoval, akoby mu odpovedal. V očiach sa im mihol hnev, keď si ho o chvíľu neskôr Blaise pritiahol k sebe a pobozkal menšieho chlapca.

               V Slizolinskej spoločenskej miestnosti nebol strach, nevládol tam odpor znepokojenie. Vo vzduchu bola cítiť fascinácia a hrdosť. Keď v to ráno prvýkrát vyšli von, videli krajinu, ktorá ako by dýchala novým životom. Mladým a šťastným, znovuzrodená krajina plná nových objavov, vedomostí, možností a dobrodružstiev. Draco si na seba prehodil čierny kabát a s úškrnom vyšiel zo spoločenskej miestnosti, aby sa na vlastné oči presvedčil o týchto zmenách, o ktorých počul od mladších študentov. Jeho pár priateľov ho nasledovalo a zastavili sa až na nádvorí.

„To je ono," prehovoril, „Prvý dôkaz, že svet sa už nikdy nevráti tam, kde bol. Pozrite sa na to majstrovstvo. Príroda konečne prehovorila."

„Je to krásne," zašepkala Daphne, „Studené, tiché... ale cítim z toho čistotu. Ako keby niečo nové začalo rásť pod tým všetkým. To nie je mágia, ktorú učia na hodinách. Je to niečo, čo cítiš v kostiach," Daphne mala oči prilepené na les.

„Nikdy som si nemyslela, že jednorožce a temnota môžu existovať v jednej myšlienke. Ale teraz už viem, že môžu," Pansy si oblizla pery a prehodila šál cez ramená, „Chcem ich vidieť zblízka. Tie jednorožce. Ako vyzerá ten Súcit, ktorého spomínal Blaise?"

Theodor sa pozeral na trblietajúci sa ľad.

„Ten povrch... je ako zrkadlo. A keď sa doň pozriem, vidím seba... ale inak. A mená ako Tieň a Súcit neznamenajú len bytosti," dodal Theodor, „Sú to archetypy. Odpovede na to, čo sa vnútri človeka prebúdza."

V ich očiach sa zrkadlila budúcnosť. A bola Harryho. V Slizoline sa nikto nebál. Videli zmenu ako výzvu. A všetci, vedome či nie, začali plánovať cestu do lesa.

               V Bystrohlavskej veži to vrelo rozhovormi a intelektuálnu roztržitosťou. Nikto nevedel, kam sa skutočne zaradiť. Čo je lepšie, prijať, alebo odcudziť sa. Mali rozdelenú myseľ. Diskusia sa niesla v dvoch líniách. Jedni cítili úžas, druhí zvedavú úzkosť. Bystrohlav začal organizovať sledovanie lesa. Ak by sa dal študovať, chceli byť prví, čo ho opíšu.

„Tá forma energie nevyplýva z transfiguračnej mágie ani z elementalizmu," tvrdil Aldrich s pohľadom do notesu, „Je to nový žáner. Pravdepodobne ide o dlhodobý posun v štruktúre magického prúdu v pôde," vyslovil Aldrich, hoci aj jemu sa triasol hlas.

„Ale čo ak to má následky?" spýtala sa Padma, „Les je citlivý. Je ako duša zeme. A teraz pulzuje... inak."

„Nie. Je to... symbióza," protirečila Luna, „Niečo sa prebúdza a odpovedá na prítomnosť tých jednorožcov."

Študenti sa zbiehali k oknám, niektorí s nadšením, iní s neistotou.

„Harry niečo aktivoval," premýšľala Sue Li, „Ale kto dal súhlas? A... majú tieto bytosti vlastné vedomie?"

„Les je živý a teraz má vlastný hlas," ozval sa niekto od stola.

„Harry Potter je možno katalyzátor, nie stvoriteľ," povedala ticho Luna, „Možno len otvára brány."

Nikto nesúhlasil, ale ani nikto neprotestoval. Bystrohlav bol rozdelený - polovica skúmala krásu, druhá sa bála pravdy. Každý si v hlave triedil vlastné myšlienky.

                Bifľomorský salónik bol tichý a v každom prebiehal vnútorný súd. Bifľomor ako fakulta si zachovala vnútorný pokoj, skúmali pocity, nie argumenty.

„Cítim sa, akoby som stála na pokraji niečoho," povedala Hannah Abbott, „Ale neviem, či je to koniec alebo začiatok...... Myslím, že sa bojím, ale nie preto, že je to temné. Skôr preto, že to nepoznám," priznala.

Ernie bol opatrný.

„Ak zmenil svet, možno zmení aj nás. Ale nie každý z nás chce byť zmenený."

„Svet sa mení vždy, keď prídu nové bytosti. Iba sme to nikdy nemali možnosť zažiť, lebo žijeme krátko. Niekto to nezažil za celý život. Možno by sme mali byť poctení, že môžeme byť toho svedkami," povedal jeden piatak.

Susan Bonesová sa naklonila k oknu.

„Ten ľad je nádherný. Ale nádhera môže byť klamná.... Cítim, že by sme tam mali ísť. Nie dnes. Ale čoskoro. Priblížiť sa. Pozorovať."

„A čo ak nás to zmení tiež?" spýtal sa Justin Finch-Fletchley.

„Možno je to práve o tom," odpovedala ticho Susan, „Možno máme byť zmenení."

Šepot medzi Bifľomorskými bol tichý, ale prítomný. Väčšina sa rozhodla počkať a vidieť, či ľad skutočne ukrýva pokoj alebo búrku, no bolo jasné, že niektorí sa začnú pýtať otázky, ktoré nemajú jednoduché odpovede.

                Všetky veže mlčali. Hrad bol ako obrovský pozorovateľ, ktorý sledoval vlastný prerod. A na jeho začiatku stál chlapec, ktorý v sebe niesol svetlo i temnotu. Stvoril novú rasu jednorožcov, ktorých srdcia svietili rádioaktívnym súcitom. Na pokraji lesa stál Harry. Neusmieval sa. Blaise vedľa neho tiež mlčal. A z tieňa stromov sa vynoril Tieň nasledovaný Súcitom a ďalšími, ktorých srsť už nebola len čierna, ale prekvitajúca v odtieňoch zelenej, modrej a fialovej. Niečo sa začalo. A už to nemalo cestu späť.