VIII. NÁVRAT DO ROKFORTU

Pohľad tretej osoby….

              Celé Zimné prázdniny nebolo Harryho ani Blaisa nikde vidieť. Dokonca aj Temný jednorožec Tieň, akoby zmizol z povrchu zemského. Teraz bola Veľká sieň opäť už od skorého rána zaplnená šumom hlasov, škrabaním lyžíc o taniere a vôňou teplého maslového toastu, vajec a tekvicového džúsu. Vonku za oknami stále poletoval sneh, obalil okraje gotických vitráží a zahaľoval nádvorie Rokfortu do hustej bielej prikrývky. Zimné prázdniny sa skončili a dnes bol deň, aby sa študenti vrátili do múrov hradu. Dvere do Veľkej siene sa s tichým zavŕzganím otvorili. Najskôr, nečakane, vstúpil Harry, oblečený v čiernom plášti s kapucňou, ktorá mu padala na ramená. Vedľa neho, v takmer rovnakej farbe, kráčal Blaise Zabini – pokojný, so zdvihnutou hlavou, oči upreté dopredu. Ruka mu mimovoľne spočinula na Harryho predlaktí, krátky dotyk, ale pre pozorných sledovateľov nezameniteľný. Rozhovory v sieni ustáli. Bolo to, akoby sa sála na okamih prepadla do vákuového ticha. Hoci sa Harry a Blaise usadili pri stole, ktorý bol ešte pred Vianocami vyhradený iba pre Harryho, jednoduchý, oddelený od ostatných, Blaise sa bez váhania posadil vedľa neho. Neohlásene, odhodlane. Nech už sa medzi nimi počas sviatkov stalo čokoľvek, všetko to viselo vo vzduchu.

„Čo to má znamenať?“ ozval sa im za chrbtom ostrý hlas.

Profesorka McGonagallová zostúpila zo svojho miesta za učiteľským stolom a kráčala k nim so vztýčenou hlavou a iskrou v očiach. Vedľa nej sa zdvihol aj riaditeľ Dumbledore, tvár neprirodzene vážna.

„Pán Zabini, stôl pána Pottera je vyhradený z bezpečnostných dôvodov,“ začala McGonagallová.

Jej pohľad však okamžite skĺzol k Harrymu.

„A vy, pán Potter, ste nám mali dať vedieť, že sa vraciate už dnes. Riaditeľ vás chcel najprv osobne privítať.“

Harry položil lyžicu. Jeho pohyby boli pomalé, pokojné, no v očiach sa mu zaleskol tieň.

„Zvláštne. Nespomínam si, že by osobné vítanie žiakov, keď sa vrátia z prázdnin bol zaužívaný zvyk. Navyše nepotrebujem privítanie. A Blaise je so mnou. Vie, čo to znamená.“

„Znamená to, že ohrozuje seba aj ostatných, keď vás sprevádza bez dozoru!“ zvýšil hlas Dumbledore.

Jeho modré oči sa zaleskli pod polmesiačikovými okuliarmi. Blaise vstal.

„Som pri ňom dobrovoľne. A... nie je to vaša starosť, pán riaditeľ, ale môžete ma považovať za rovnakú hrozbu akou je Harry sám.“

Zdvihnuté obočie profesora Flitwicka, tiché syčanie Slizolinčanov, zamrznutý pohľad Hermiony Grangerovej cez stôl, stál za to. A Ron? Ten len civel, akoby ho niekto ovalil knedľou.

„Máme pravidlá z istého dôvodu,“ pokračovala profesorka McGonagallová, „a tie platia pre všetkých študentov. Váš... vzťah, akokoľvek ho nazveme, nesmie ohroziť bezpečnosť školy.“

Harry sa postavil. Vzduch okolo neho sa na sekundu zvláštne zachvel.

„Je nebezpečnejšie predstierať, že sme všetci rovnakí. Blaise je iný, rovnako ako ja. A ak sa máme báť jeden druhého kvôli tomu, potom možno Rokfort už nie je domovom, ktorým býval. Od prvého dňa v Rokforte je všetkým hovorené, že naša koľaj, bude našim domovom, rodinou, po celú dobu nášho štúdia. Mňa ste z tejto rodiny vyhodili, pretože som sa nepodriadil a nestal som sa odrazom obrazu, ktorý ste si o mne vytvorili vy a aj celá spoločnosť.“

Miestnosť stíchla ešte hlbšie než predtým. Potom sa ozval zvuk krokov.

„Súhlasím s Potterom,“ zaznel hlas Profesora Snapea, ktorý sa zjavil medzi dverami a pomaly pristúpil k skupine. „Nech už sa počas sviatkov stalou čokoľvek, pán Zabini nie je dieťa. A ak niečo dokázal, tak to, že stojí pri pánovi Potterovi aj napriek následkom, ku ktorým to evidentne viedlo.“

Blaise si opäť sadol, ruky položené pokojne na stole. Harry si sadol tiež a naklonil sa k Blaisovi, pričom mu niečo pošepkal. Blaise sa usmial, ticho, ale úprimne. A v tom úsmeve bolo všetko: vzdor, láska, aj prijatie toho, čo ich čaká. Veľká sieň sa opäť začala zapĺňať zvukom rozhovorov, aj keď tentoraz boli tlmenejšie. Slová sa šírili rýchlo – Potter a Zabini. Temný a ten, čo sa dal premeniť. Niekto ich ľutoval. Niekto obdivoval. A niektorí, hlavne medzi učiteľmi, začali chápať, že časy sa menia. A že možno nie každý temný tvor je hrozbou. Nie, ak má niekoho, kto mu podá ruku priateľstva a bude mu oporou. A tak pokračovali raňajky. Ale hoci sa všetko naoko vrátilo do bežného rytmu, všetci vedeli, že sa niečo posunulo a že tie dve siluety pri neveľkom stole pri dverách už nikto nikdy neoddelí tak, ako to skúšali predtým.

Harry

             Na vyučovanie sme sa s Blaisom vrátili až nasledujúci deň po konflikte vo Veľkej sieni. Ráno sa začalo ospalo, ako všetky zimné rána v Rokforte. Vzduch bol chladný a vlhký, steny chodieb nasiaknuté zimou, ktorá zaliezala až pod kožu. Sedel som v učebni Elixírov, ruky prekrížené na stole, zatiaľ čo Profesor Snape plynulo prednášal o mutagénnych vlastnostiach dračej krvi. Dnes bol iný než obvykle. Jeho pohľad sa niekoľkokrát na zlomok sekundy zachytil na mne a Blaisovi, ktorý sedel po mojej pravici. Nepovedal nič, ale ja som cítil, že vie možno viac, než priznáva. Blaise si zapisoval dôkladne každé slovo. Nie z povinnosti, ale z úprimného záujmu. Po všetkom, čo sme spolu prežili, čo sme si vybojovali, medzi nami panovalo ticho, ktoré nepotrebovalo vysvetlenie. Naše mágie sa už neplietli len v zriedkavých dotykoch. Pulzovali vedľa seba. Cítil som ho v kostiach, keď sa jeho ruka náhodne dotkla mojej pod stolom. Nikdy sa to nedialo náhodou. Po hodine sme opustili podzemie. Blaise sa na mňa otočil, keď sme vstúpili na studený slnečný svet chodieb.

„Tieň bol včera pri lesnom okraji. Cítil som ho. Pripadalo mi, že na nás čaká,“ povedal ticho.

Prikývol som. Tieň sa v posledných týždňoch objavoval častejšie. Už sa neskrýval. A ja som v ňom nachádzal kúsok seba. Bolo to viac než zviera, viac než prízrak. Bolo to moje druhé ja.

„Pôjdeme dnes po večeri?“ opýtal som sa, zatiaľ čo sme prechádzali okolo gobelínu zobrazujúceho Mernu Rozvážnu, ako bojuje s bandou trollov.

„Pôjdeme teraz. Nechcem, aby sme tam šli po tme,“ odvetil Blaise a v očiach mu zažiarilo.

Usmial som sa. Vedel som, že sa menil. Viac mu záležalo nie len na mne, ale aj na istom Temnom Jednorožcovi. Ako keby Tieň zasiahol aj jeho. Možno to bola ozvena premeny. Možno niečo hlbšie. Zahli sme na tretiu chodbu, vyhli sa prefektke z Biflomoru a vyšli cez bočné dvere pri skleníkoch. Hmla sa dvíhala od jazera a Zakázaný les dýchal ťažkým, starým dychom. Stromy sa kývali vo vetre, hoci ho vôbec nebolo cítiť. Keď sme vstúpili medzi kmene, cítil som, ako sa mágia v mojom tele ladí. Jemne a pomaly, ako keď sa ladia husle pred koncertom. Bolo to iné než bežné čary. Toto bolo prepojenie. Tieň stál o pár metrov ďalej. Mohutný, tmavý, s kožou ako kôra starého stromu nasiaknutého radiáciou. Vedľa neho bol ďalší, o niečo menší Mesačný jednorožec, so žiariacimi očami a pulzujúcim svetlom pod kožou. Zastali sme. Ja som cítil, že to nebude len návšteva. Toto bolo pozvanie. Premena. Výber.

Blaise

              Vždy, keď sme vošli do lesa, cítil som rešpekt. Ale dnes… dnes sa to menilo na niečo väčšie. Strach to nebol, skôr pokora. Harry kráčal pár krokov predo mnou a každým pohybom, každým nádychom, akoby sa viac spájal s miestom, ktoré ľuďom nikdy nepatrilo. Tieň nás už čakal. Videl som, ako sa Harryho telo naplo, ako keby reagovalo na neviditeľný signál. Tieň sa k nám priblížil a vedľa neho bol Mesačný jednorožec. V ich postoji bolo čosi posvätné. Nie ako vo Veľkej sieni, nie ako na prednáške. Bolo to ako pradávny rituál, ktorý sa začínal znova. Harry si sadol na zem, ja som ostal stál o krok vzadu, ale on na mňa pozrel.

„Chceš to vidieť?“ spýtal sa.

Cítil som, že sa obáva, že by sa mi to nemuselo páčiť.

“Už som to raz videl. Nie je to nič strašné,” usmejem sa a sadnem si pri neho.

“To bolo akosi nedobrovoľne. Teraz máš na výber,” pokrčí ramenami.

Nepotreboval som odpovedať. V mojich očiach to už videl, ale aj tak som prikývol, na znak, že ostanem. Mladý Mesačný Jednorožec si ľahol do trávi pred nás. Harry sa dotkol čela mladého jednorožca. Zrazu vzduch zhustol, ako keby sa všetko stiahlo do jedného okamihu. Bolo to rovnaké ako premena Tieňa. Svetlo pod kožou sa rozžiarilo, potom stmavlo. A stvorenie, ktoré sa tam narodilo, nebolo zlé. Bolo ako Harry. Temné, krásne, pokojné a silné. Tieň ho obkrúžil a prijal. Harry sa postavil. Nasledoval som ho. Oči mu žiarili. Ja som sa k nemu priblížil a chytil som ho za ruku. Jeho dlaň bola teplá.

„Si ich vodcom?“ zašepkal som.

Ticho sa zasmial.

„Nie. Som ich priateľ, rodina. Tieň ho priviedol, pretože tiež nechcel byť na tomto svete sám. Ako sa bude volať?”

Obaja sme sa pozreli na trochu nižšieho, práve premeneného, jednorožca.

“Súcit,” odpovedal som a usmial som sa na Harryho.

Bolo to prvý raz, čo som cítil, že nie som len svedkom niečoho väčšieho. Bol som súčasťou.