VII. ZIMNÉ DNI

Harry

               Veľká sieň bola tichšia než zvyčajne, keď som vošiel. Dýchala mrazivým tichom zimného rána. Svetla sviec sa odrážali v ľade, ktorý sa jagal na oknách, a padajúce vločky na stropnej ilúzii dodávali sieni snovú náladu a akoby zmývali všetky konflikty posledných týždňov. Niektorí študenti sa mi už ani nevyhýbali. No väčšina stále odvracala pohľad, či zo strachu, alebo z odsúdenia, to som nevedel presne určiť. Sadol som si ako vždy k svojmu stolu. Osamelý. Zvyčajne som sa pokúšal sústrediť na chlieb a džem, predstierať, že si nevšímam pohľady, ktoré sa mi zapichovali do chrbta ako dýky. Zo zvyku som už ani nedvíhal zrak. O chvíľu sa nado mnou objavil tieň. Zdvihol som hlavu a videl som Blaisa ako sa na mňa mlčky pozerá. V ruke držal tanier s raňajkami, s typickou nonšalanciou a pokojom v očiach.

„Dobre ráno," povedal, akoby nič a sadol si vedľa mňa.

„Dobre ráno?" zopakoval som, neveriac, že naozaj stojí tu, pri mne.

Bez slova a bez váhania si vzal miesto po mojej pravici. Niektoré rozhovory v miestnosti sa okamžite stlmili, niektoré príbory sa zastavili v polke pohybu, no Blaise ich ignoroval. Zostal som zarazený. Nebolo to len gesto. Bolo to vyhlásenie. V tejto škole, v tejto situácii, sadnúť si ku mne... to bola rebélia.

„Vieš, že si to vyžiada nové kolo rečí?" zašepkal som a nespúšťal pohľad z toastu na tanieri.

„Nezaujíma ma to," povedal jednoducho, „Nie je normálne jesť každý deň osamote. A okrem toho... si mi začal chýbať."

Zastal mi dych. Obzrel som sa naňho. V očiach mal pokoj, istotu. Nebola to žiadna hra. Len rozhodnutie. Od Slizolinského stola sa ozvalo sa mraučanie. Niekto pustil vidličku, ktorá padla na zem s hlasným cinkotom. Od Chrabromilu ktosi zamrmlal: „Zabini sa zbláznil." Od Bystrohlavčanov prišiel len zmätený šepot. Biflomor bol ticho ako hrob.

„Vážne to robíš?" prehovorila Pansy Parkinsonová o niekoľko stôp ďalej.

„Nestaraj sa, Pansy," odpovedal bez pozretia.

Niekoľko študentov sa postavilo, akoby čakali na explóziu. No nič neprišlo. Iba pokoj. Blaise si natieral maslo na toast, akoby sa vôbec nič nedialo. Vzduch medzi nami sa jemne chvel. Nie od napätia, ale od toho zvláštneho kľudu, ktorý priniesol.

„Prečo to robíš?" opýtal som sa, sotva počuteľne.

Pozrel sa na mňa a jeho oči boli vážne.

„Už som to povedal. Nikto by nemal byť sám. A pretože... som si už vybral."

Cítil som, ako sa mi prsty na lyžičke chvejú. Ako sa niečo vnútri mňa pohlo. Nie obranný štít, nie hnev, nie strach. Niečo iné. Niečo, čo som si zakazoval cítiť už veľmi dlho. Bezpečie.

Od toho rána si ju mne sadol vždy, na každé jedlo. A zakaždým, keď tak urobil, bolo to ako úder zvona do školského režimu - nečakaný, hlasný, jasný. Niektorí prestali šepkať, iný zúfalo pokračovali. Ale Blaise mlčal a vždy sedel vedľa mňa. A ja som začal veriť, že nie som prekliaty. Aspoň nie v jeho očiach. A to mi prekvapivo stačí.

                   Týždne ubiehali a Zimné prázdniny sa približovali stále rýchlejšie. Väčšinu voľných dni som strávil vo svojej izbe. Moja izba bola stále rovnaká.... chladná, kamenná veža s oknami vysoko nad okolitým lesom. Nikto iný tam nemal prístup. Profesor Snape zabezpečil, aby bolo moje útočisko zároveň bezpečným miestom, kde sa rádioaktívne výbuchy nediali náhodné. No od istého večera tam trávil čoraz viac času aj Blaise. Boli použité rôzne výhovorky, aby sme ospravedlnili čoraz častejšie vzájomné trávenie času spolu. Najprv knihy, potom šálky čaju a potom iba príjemné ticho. Sedával vedľa mňa na pohovke, občas sa dotkol mojej ruky, inokedy mi len vymieňal prikrývku, keď som zaspal po tréningu, alebo sme hrali nejaké hry. Jedného večera, keď bolo počuť len vietor narážajúci do veže, sa ma opýtal:
„Premýšľal si niekedy nad tým... čo bude ďalej?"
„Nie," odpovedal som úprimne. „Ja žijem... teraz, v prítomnosti."

Pomaly sa ku mne naklonil a naše čelá sa stretli. Tiché dýchanie. Napätie. Moja mágia sa pod kožou triasla. Opatrne ma pobozkal na pery. Zavrel som oči a s výdychom som sa odtiahol. Viem, čo by chcel, ale vo mne bublá neistota.
„Blaise... ak sa raz... budeme milovať.... zmení ťa to. Musel by som ťa uhryznúť. A tvoje telo by si s mojou energiou neporadilo. Premenil by si sa na to, čím som ja."

„Viac ma desí, že by som ťa stratil, keby si sa celý život držal späť," šepol mi do pier.
„Nie som obyčajný partner, Blaise."

„Ja nie som obyčajný človek, keď som s tebou."

Zvyšok večera sme strávili túlením sa k sebe na gauči pred krbom a sem-tam sme si vymenili pár bozkov.

                     Zmena sa stala v noci pred odchodom väčšiny študentov na prázdniny. Zimná noc padla na Rokfort ako prikrývka ticha. Prvýkrát v mojej izbe vládol pokoj, ktorý narúšal len vzdialený šum vetra opierajúceho sa o kamenné múry. Za oknami tancovali vločky, zatiaľ čo v miestnosti blikotalo mäkké svetlo. Blaise stál pri krbe, hruď sa mu jemne dvíhala v pravidelnom tempe. Sedel som na posteli, ruky v lone, oči upreté na jeho chrbát. Cítilm, ako sa vo mne pohla zraniteľnosť. Strach, že by som mu mohol ublížiť, ale aj túžba konečne mu patriť.

„Blaise..." oslovil som ho ticho, no s ťažobou v tóne.

Blaise sa otočil, pomaly, akoby už vedel, čo príde. Prešiel ku mne.

„Ešte stále máš čas zmeniť názor. ak sa... ak sa milujeme, nemusíme to robiť. Láska neznamená, že by sme museli........ ak ťa pustím dnu - úplne - budeš ako ja. Premeníš sa a už nikdy nebude cesty späť." povedal som.

Blaise si kľakol predo mňa, prstami mi uchopil zápästie a pozrel sa mi do očí.

„Harry, už som sa rozhodol. Nie kvôli tvojej sile. Nie kvôli tvojej bolesti. Nie preto, že by som nemohol žiť bez sexu. Ale preto, že som v tvojom svetle našiel seba. A ak mám žiť v tme, len aby som bol pri tebe, tak ju prijmem."

Cítil som v očiach slzy šťastia. Naše pery sa stretli, opatrne, skúmavo. Blaiseove ruky ma jemne pritiahli bližšie, až naše telá splynuli. Bozk nebol náhlivý, nebol divoký - bol trpezlivý, hrejivý. Ako keď po rokoch samoty konečne nájdeš domov. Naše šaty skončili na zemi. Podvedome som kúzlom zamkol dvere, no v tej chvíli to už nemalo zmysel. Naše telá sa stretli s opatrnosťou, ktorá bola takmer uctivá. Miloval ma, aj keď vedel, že sa zmení. A ja... cítil som, ako sa moje ja rozpadá, ako sa moja mágia prebúdza. Pod kožou sa mi zbiera žiara, ktorú som doteraz držal zamknutú. Praskanie vo vzduchu bolo ako statická elektrina...... nie nebezpečná, ale intenzívna. Blaise sa ani raz nezachvel, ani raz neustúpil. A keď som ho pohrýzol, bolo to jemné, tak ako inštinkt káže a moja krv splynula s Blaisovou, nebolo to násilné. Bolo to zasvätenie, premena, sľub. Nemohol som odtrhnúť pohľad od Blaisa. Jeho telo sa na chvíľu naplo, vzduch sa zavlnil, vlasy mu stmavli, pokožka získala tieň lesku, akoby sa stal časťou noci. Ale oči... oči zostali tie isté. Tmavé, inteligentné, a teraz - žiariace jemnou žiarou, ako odraz hviezd. Zostali sme spolu v objatí, prikrytí teplom z krbu a našim vlastným tichom. Zimná noc pokračovala vonku, ale tu vnútri bola iná zima - tichá, posvätná, naplnená niečím, čo sa nepomenúva. Pozrel som sa na Blaisa a dotkol som sa jeho líca.

„Teraz sme jeden. Milujem ťa," zašepkal som.

"Aj ja ťa milujem," odpovedal Blaise a znova ma pobozkal - s láskou, pokojom a prijatím.

Blaise

                   Zobudil som sa skôr než Harry. Ležal vedľa mňa, pokojný, akoby všetka bolesť sveta konečne utíchla. Jeho plecia sa zľahka dvíhali s dychom, svetlo z ranného šera sa lámalo na jeho pokožke, kde sa jemne leskli zvyšky mágie, akoby v ňom stále pulzovalo niečo... hviezdne. Temné a pritom krásne. Cítil som ho. Nie len jeho teplo vedľa seba, ale aj jeho silu. Jeho mágia sa okolo mňa ovíjala ako dym, neviditeľná a predsa všade. Ale najpodivnejšie bolo, že som ju chápal. Nie rozumom, nie slovami, ale telom. Bolo to, ako keď sa zrazu prebudíte a poznáte nový jazyk, ktorý ste nikdy neštudovali. Vedel som, že ak zdvihnem ruku, dokážem niečo, čo som predtým nemohol. Vedel som, že ho môžem cítiť aj so zavretými očami. Moje zmysly boli ostrejšie. Srdce pokojnejšie. A duša... zvláštne tichá. Pohol sa, otvoril oči a usmial sa na mňa tak, ako to len on vie, trocha nesmelo, trocha unavene, a predsa s takou silou, že by roztrhol nebo.

„Si iný," šepol.

„Nie. Som tvoj," odpovedal som mu, tak ako som to cítil.

A v tom momente, v tom ráne, som vedel, že aj keby som sa mal stratiť v tme, s ním by som sa nebál. Pretože jeho temnota bola tou najnežnejšou vecou, akú som kedy poznal.

                  Nakoniec sme spolu v tej izbe prežili celé zimné prázdniny. Boli sme v našom svete. Bez otázok, bez zvedavých pohľadov, v tichu. Len my. Zbližovali sme sa a zisťovali sme úroveň mojej sebakontroly nad radiáciou v mojom novom tele.

Pohľad tretej osoby.....

                 Medzitým život v Rokforte ďalej ubiehal. Študenti chodili na hodiny, no začali si všímať neprítomnosť apokalypsy. Slizolinčania tiež postrehli zmiznutie Blaisa a čím dlhšie bol preč, tým mali väčší strach.

„Už štvrtý deň! Zabiniho nikto nevidel," šepkala Daphne na chodbe.

„Možno mu niečo urobil Potter. Zase," dodala Pansy.

Profesor Snape sa objavil ticho, ako tieň.

„Viem, kde sú. Nie je dôvod na paniku. Ale áno... niečo sa zmenilo. Teraz choďte do triedy," rozpustí debatný krúžok uprostred chodby.

                  Riaditeľ Dumbledore zvolal dokonca aj poradu, o náhlom zmiznutí študentov. Jeho pohľad bol ťažký. Akoby zostarol o ďalších sto rokov. Nikto mu nevedel povedať, čo sa deje, ale profesori zistili, že sa nemôžu priblížiť k Harryho terajšej izbe kvôli silnej radiácii....