VI. TAM, KDE SA KONČÍ SVETLO

VI.

Preskočenie času

Harry

                      Týždne sa prešmykli do mesiacov a už bol takmer koniec Novembra. Tieň ma sledoval stále častejšie. Najprv z diaľky. Dal sa zazrieť len v mihnutí oka medzi stromami Zakázaného lesa. Ale potom sa priblížil. Každé ráno, keď som sa pozrel von oknom, stál na okraji stromoradia, v bezpečnom tieni konárov. Veľký, temný a tichý. Jeho uránový roh tlmene žiaril aj cez hmlu. Nikdy nevydával zvuk. Ale cítil som ho, akoby moja vlastná mágia mala druhé srdce. Tieň ma držal na hranici pokoja, vždy keď som sa cítil, že spadnem do priepasti katastrofy. Raz som v noci vyšiel zo sprchy a on stál priamo v mojej predizbe, hlavou opretý o dvere mojej spálne, akoby vnímal atmosféru miesta. Netuším ako ho hrad pustil dnu, ale evidentne jeho radiácia mu umožnila prístup až do mojich komnát. Študenti si ho začali všímať. Prvák z Bystrohlavu omdlel, keď ho zbadal pri jazere. Skupina chrabromilčanov sa ho pokúsila sledovať, no neskôr ich našli v skleníkoch, trasúcich sa. Po vysvetlení sa zistilo, že keď sa dostatočne priblížili, ich dozimetre začali merať radiáciu. Nikto sa už nesmial. Ani za chrbtom. Avšak aj keď nikdy nikomu neublížil, tak nikto mu aj tak neveril. Čierny jednorožec s uránovým rohom? V ich očiach som to bol ja v inej podobe. Nikto nevedel, že sa dokážem premeniť na rovnakého jednorožca ako je Tieň a práve preto ma ich domnienky oveľa viac desili. Profesorka Sproutová sa ma na to raz spýtala. Povedal som jej len to, čo som tušil.

„Je to len odraz mojej mágie.“

„Pán Potter, jednorožce sa nemenia a už vôbec nie na temnotu.“

„Možno je temnota tiež forma svetla, keď už nemáte nič iné. A možno sa len vracajú k obrazu svojich predkov,“ odvetil som a nechal ju stáť s otázkou v očiach.

No medzi týmito všetkými konfliktmi a udalosťami bol on….. Blaise.

Blaise

               Videl som ho rásť. Nie Harryho, ale jeho tieň. Temného jednorožca, ktorého nazval jednoducho Tieň, som najprv vnímal len ako podivnosť. Teraz bol takmer stálym Harryho sprievodcom, duchom kráčajúcim po okraji reality. Harry sa však… menil. Už sa neusmieval ako predtým. Niekedy ma k sebe pustil. Inokedy mal pohľad ako z olova….. ťažký, ťahajúci ho ku dňu. Niekedy sa zdal zmätený, inokedy ostražitý alebo unavený. Keď som bol dosť blízko, často som ho videl pozorovať ostatných študentov s tým zvláštnym pohľadom, akoby sa chcel priblížiť, ale nemohol alebo nesmel. Ale tiež sa zmenilo niečo iné. V lepších dňoch ma začal pozývať do svojich izieb častejšie. Nie kvôli rozhovorom. Len… aby sme tam boli spolu. Hrali sme šach, študovali elixíry, čítali knihy, ktoré mu priniesol profesor Snape a často sme tam len ležali na koberci pred krbom a v tichu sa túlili. Začal som mu nosiť veci. Sladké hrušky, ktoré mal rád, vankúš s výšivkou mesačného svetla, opravoval som jeho plášť, hoci to vedel sám. Najprv sa tváril, že si to nevšíma, ale vždy sa ho potom jemne dotkol, tak, že som si to všimol len ja. Jednej noci, keď sme hrali tichú partiu šachu, som si všimol, že nehrá, že len hľadí na figúrky.

„Deje sa niečo?“ spýtal som sa.

„Neviem, či ešte viem, kto som,“ zašepkal, „Nie odkedy mám Tieňa.“

Pozrel sa na mňa tak zraniteľne, že mi stiahlo hrdlo.

„Harry… ja ťa vidím. Bez ohľadu na to, čo si ty myslíš, že si. A bolo by mi jedno, keby si mal pri sebe desať Tieňov,“ pohladím ho po líci.

Chvíľu sa díval, akoby si v duchu prehrával každé moje slovo. Potom len ticho pokrútil hlavou.

„Čo na mne vidíš, Zabini,” vzdychol si nechápavo.

Pousmial som sa.

„Teba a tvoju dušu.“

Harry

                V tú noc, keď som sa ocitol na brehu jazera, som bol prázdny. Doslova. Mágia mi presakovala spod kože. Zanechávala stopy vo vzduchu, ničila zem podo mnou. Tráva sa stávala suchou, mŕtvou. A ja som cítil, že sa mi to vymyká z rúk. Sedel som v mŕtvej tráve, bez slov, bez seba. No v tom som započul jeho hlas.

„Nezostávaj tu sám.“

Blaise. Prišiel bez otázok. Bez očakávaní. Sadol si vedľa mňa, bokmi sme sa skoro dotýkali a ani raz sa nepozrel na Tieňa, ktorý stál opodiaľ a kŕmil sa suchou trávou. Nepotreboval to.

„Vieš, že sa meníš, však?“ povedal potichu.

„Cítim to. Je to ako pomalé spaľovanie. Len neviem, či to skončí ohňom… alebo popolom. Myslel som si, že aspoň tu nebudem monštrum.“

Blaise chvíľu mlčal.

„Monštrum nie si vôbec. Aspoň pre mňa nie. Keby si bol monštrum, nemal by si city, necítil by si vinu a rozhodne by si sa nesnažil ovládať svoju mocha. Toto monštrum nerobí. A prečo si myslíš, že si oheň? Čo ak si hviezda, čo prežila výbuch a teraz len hľadá tvar,“ povedal Blaise.

Hlas mal nízky, tlmený, ako by vedel, že ak zvýši tón, rozpadnem sa. Díval som sa naňho. Úprimne. Je toho veľa, čo o sebe ešte musíme zistiť.

„Nikdy predtým mi nikto takto neveril.“

„Verím, že nikdy predtým ťa nikto ani nemiloval tak veľmi ako som sa do teba zamiloval ja,“ povedal jednoducho.

A tým si ma získal ešte viac, než som chcel priznať.

“Pred týmto rokom, by som si túto scénu nevedel ani predstaviť. Pred týmto rokom, keby mi niekto povedal, že budem všetok čas tráviť so Slizolinčanom, poslal by som ho do Svätého Munga na oddelenie pomätenej mysle. Pred týmto rokom, keby mi niekto povedal, že budem milovať niekoho tak moc, že by som zaňho dal život, neveril by som mu. Áno Blaise, zamiloval som sa do teba a práve preto mám väčší strach. Nechcem ťa stratiť, ale ani zraniť a keď ostaneš so mnou, tak sa len zraníš, alebo ťa stratím,” odvrátim sa od neho smutne.

Bolelo ma všetko zvnútra.

Blaise

              V tú noc, keď som ho našiel na brehu jazera, som pochopil, ako blízko priepasti bol. Vyznal mi v podstate lásku, opätoval moje city a potom sa skrútil od bolesti, keď priznal, čoho sa bojí. Chcel som sa ho dotknúť a povedať, že pri ňom ostanem, ale zrazu sa medzi nás vrhol Tieň. Nevedel som prečo, ale keď nastal malý výbuch, pochopil som, že ma chráni. Vzduch ochladol a na jazyku som cítil železo. Tráva okolo zasyčala, keď ju spaľovala radiácia. Harry sa triasol a ja som vedel, že stráca kontrolu. Ruky mu zažiarili.

„Harry!“ zvolal som, ale on už nemal kontrolu.

Harry sa zohol na kolená, lapal po dychu. Z jeho kože unikali drobné praskliny svetla, ako keby praskal zvnútra a snažil sa to zadržať. Tieň sa k nemu priblížil, dotkol sa jeho čela rohom, chvíľu sa nič nedialo a odrazu všetko stíchlo. Harry znehybnel, pravdepodobne omdlel.

Harry

               Po svojom priznaní som nedýchal. Nie preto, že som nemohol, ale preto, že som nechcel. Vzduch bol príliš ťažký. Slová, mne samému, príliš prázdne. Akoby nič neznamenali. Akoby som ja nič neznamenal. Sedel som vedľa Blaisa, ruky vo vysušenej tráve a cítil som ako kúsky mojej mágie zo mňa začali odlietavať ako prach. Drobné iskry jadrovej sily, ktoré nevedia kam patria. Tieň stál opodiaľ no cítil som ako zbystril. Jeho oči ma pozorovali, čierne ako mesačné ticho. Cítil som, že strácam kontrolu. Neviem presne, čo sa okolo mňa dialo, len viem, že zrazu bol pri mne Tieň, dotkol sa môjho čela rohom a odrazu sa vo mne niečo uvoľnilo. Mágia sa stiahla ako vlna. A ja som opäť cítil zem pod nohami. Mohol som dýchať. Neviem, čo sa stalo, ale asi som omdlel, pretože keď som otvoril oči, ležal som hlavou na Blaisových nohách. Díval sa na jazero a hladil ma po vlasoch. Opodiaľ stál pokojný Tieň. Trvalo mi minútu, kým som pochopil, čo sa stalo. Tieň ma zachránil. Ukotvil. Akoby vedel, že som nevládal. A zachránil aj Blaisa. A Blaise… ostal. Neutiekol. Bol tam, keď som sa mohol zmeniť na katastrofu. Posadil som sa a otočil som sa k nemu. Ticho, s pokorou, ktorú som nevedel pomenovať.

„Stále si tu,” poviem prekvapene.

“Samozrejme, že som tu. Neopustil by som ťa,” usmeje sa.

„Nemal by si tu byť. Mohol som ťa zabiť.“

„A kam by som mal ísť?“ otočil si ma tvárou k sebe.

„Mám byť ako ostatní? Pozerať sa na teba cez prsty? Nenávidieť ťa? Báť sa ťa? To neplánujem. Ja….“ zarazil sa.

Oči mu zmäkli.

„Ty čo, Blaise?“ spýtam sa ticho, takmer šeptom.

„Ja chcem zostať. Pri tebe. Aj keď svietiš, či horíš.“

„Prepáč. Mal som ti povedať, že sú dni, keď to nedržím,“ povzdychnem si.

„Nemusíš to vždy držať. Od toho sú… tí druhí.“

Díval som sa mu do očí.

„A ty si ten druhý?“ spýtal som sa.

Blaise sa pousmial.

„Ja som ten, čo tu bude aj keď všetko iné zhasne.“

Pevne ma objal a ja som si položil hlavu na jeho rameno. A vtedy som vedel naisto, že on je môj prístav.