V. TÍ, ČO KRÁČAJÚ V TICHU

V.

Harry

           Prvý tréning s profesorom ma čakal o týždeň neskôr v sobotu pod zámienkou trestu. Tesne po večeri ma Snape zobral na tréning do Zakázaného lesa. Vzduch bol vlhký, voňal po lístí a starých koreňoch.

„Les je vhodný. Izolovaný. A ak stratíš kontrolu, nebude to koniec sveta,“ povedal vecne a mávol prútikom.

Okolo nás sa rozprestrela silná zatemňujúca bariéra. Blaise prišiel s nami. Chcel sa zúčastniť aj keby sa mal len pozerať. Snape sa ku mne otočil.
„Začni. Skús vyvolať svoju mágiu. Ukáž mi, čo vieš,” prikázal profesor.

Zhlboka som sa nadýchol. Mágia sa mi usadila v hrudi, ťažká, pulzujúca, ako druhé srdce. Zatvoril som oči. Prvýkrát som sa zmenil v nečakanej agónií pri výbuchu, druhýkrát vo vysílení, keď som bojoval o život v lese a tretíkrát v hneve, keď ma môj strýko bodol, čo bolo ako posledný klinec do rakvy. No nie do mojej, ale jeho a ostatných. Teraz to mám urobiť svojvoľne a vedome. Cítil som, ako sa moje vnútro prepína. Kosti nepukali, ale tkanivo stmavlo. Srsť nebola hmatateľná, ale cítil som jej prítomnosť. Keď som otvoril oči, Snape ustúpil o krok.

„Zvláštne. Mágia z teba vyžaruje. Ako svetelný lúč. Nepatrí to k žiadnej známej mágii. Je to ako čistá moc. A zároveň jed, samozrejme.“

Skúsil som svoje schopnosti zatlačiť ešte ďalej a o chvíľu som cítil, že som sa zmenil na podobu môjho tieňa, na Temného jednorožca. Blaise sa mi pozeral priamo do očí. Nemal v nich hrôzu. Len ostražitosť.
„Si… ešte stále ty?“ spýtal sa potichu.

Prikývol som. Hneď som sa zmenil späť na ľudskú podobu.
„To, že sa zmením, neznamená, že som niekto iný, alebo sa mi zmení myslenie. Stále som to ja so svojím vedomím a svedomím,“ usmejem sa mierne.

Zrazu som pocítil ako zem pod mojimi nohami jemne vibruje. Nie od mágie, či krokov profesora Snapea, alebo Blaisa. Bolo to hlbšie, ako ozvena, ktorú cítiš v kostiach, nie v ušiach. Znova som sa zmenil na polo ľudskú bytosť. Riadený výdychom, sústredením, mysľou čistou ako hladina jazera. Moje oči boli čierne bez zreničiek, videl som aj v tme a v diaľke medzi stromami som videl niečo sa hýbať. Tieň biely ako mesačný lúč. Jednorožec. Zastavil sa asi dvadsať metrov od nás, jeho srsť žiarila, ale pohľad mal zmätený. Snape sa otočil.
„Jednorožec? Čo tu robí, tak blízko k hradu?“

Nepovedal som nič, ale Blaise urobil krok vpred, oči otvorené dokorán prekvapením.
„To nie je náhoda.“

O chvíľu sa zjavili ďalšie jednorožce. Boli pokojné, ale opatrné. Krúžili okolo nás. Nikdy nešli príliš blízko, ale ani sa neskrývali. Ich prítomnosť som cítil v jadre svojej mágie. Nie ako hrozbu, ale ako uznanie. A potom jeden z nich pristúpil bližšie ku mne. Bol mladší ako ostatné, ale rovnako majestátny. Bol krásny a jeho oči sa mi vpíjali do duše. Natiahol som k nemu ruku a nechal som ho samého rozhodnúť, čo chce urobiť. Cítil som ako mi v končekoch prstov iskrí radiácia. Keď sa dotkol nosom mojej ruky, jemné iskry prešli cez telo jednorožca a ten si opatrne s menším nárekom ľahol na zem. Vlna rádioaktívnej energie, tichá a hladká začala vystupovať zo mňa a obklopovať telo jednorožca. Neznámo prečo sa nerozptylovala do ovzdušia, ale vyzeralo to, akoby ju pohlcovalo telo jednorožca. Odrazu zvláštne trblietavé priesvitné svetlo, ktoré malo zvláštnu dúhovú farbu zahalilo telo jednorožca. Jeho srsť stmavla. Nie do čierna, ale do temnej sivej, ako popol z hviezdy. Roh mu zhrubol a stmavol, žiaril tlmenou zelenou žiarou, rovnakou akú má urán, keď sa prebúdza. Mal ho viac kovový ako je môj keď sa premením. Oči sa mu zmenili. Stali sa zrkadlom mojich. Temné, hlboké. Nakoniec sa postavil, akoby sa nič nestalo a ukázalo sa, že jeho telo zmohutnelo, stalo sa väčším a aj jednorožec bol teraz o hlavu vyšší než ostatné jednorožce. Kopytá má z čierneho grafitu.

“Akoby sa stal tvojou kópiou,” zašepkal Blaise.

Snape bol ako prikovaný, ruku držal stále na prútiku, ale nepohol sa.
„Nikdy som si nepomyslel, že by jednorožce mohli prijať radiáciu a prežiť. Sú to bytosti svetla. Ale ako sa zdá, ich telo a mágia im umožňuje pohlcovať radiáciu a oni sa zmenia z bytosti svetla na najtemnejšie stvorenia.“

Pohladil som toho záhadného, oveľa väčšieho, tvora predo mnou a nakoniec som ho silno objal okolo krku. Cítil som pulzovanie jeho rádioaktívnej krvi.
„Už nie som jediný nebezpečný. Tak ako sa strieborná krv Mesačných Jednorožcov spája s prekliatym životom, tak sa čierna krv Temných Jednorožcov bude spájať s istou bolestivou smrťou,“ zašepkal som.

Snape ma celý zvyšok večera testoval. Učil ma tlmiť vlny energie, sústrediť ich a používať ako hrot noža. Mám sa vedieť zamerať na jediný cieľ, ako v prvom ročníku, keď som útočil na Quirrella.
„Musíš sa vedieť sústrediť, inak zomrie každý, koho miluješ. A to, Harry, by bola tvoja najväčšia vina,“ poúča ma profesor.

Viem, že sa musím sústrediť, aby som nechcene neublížil, ale, čo vlastne znamená milovať? Každý koho som mal rád, ma zradil alebo zomrel. Miluješ. To slovo som si ešte nedovolil priznať ani k Blaisovi. Ale čím viac času sme spolu trávili, tým viac som sa bál, že mu ublížim…..

           Nakoniec ten temný jednorožec ostal pri mne až do konca tréningu. Ostatní sa zatiaľ stiahli, ale vedel som, že ich nevidím naposledy. Tréningy pokračovali každú sobotu, stále pod zámienkou nejakého trestu. Po treťom týždni tréningu som vedel, že zmeny sú nezvratné. Zrak som mal ostrejší. Sluch zachytával vzdialené hlasy. A keď som sa sústredil, cítil som radiáciu hlboko v zemi a aj tisícky kilometrov vzdialenú. Snape to videl.
„Tvoja mágia sa prispôsobila. Si ako senzor. Ako relikvia, ktorú vytvorila apokalypsa. To z teba robí najnebezpečnejšiu bytosť v tejto škole. A možno aj v celej Európe.“

Pozrel som sa na Blaisa, ktorý sedel na jednom pni a hľadel do ohňa, ktorý sme zapálili pri príchode.
„Alebo len najosamelejšiu,” zašepkal som.

Blaise

            Vidieť ho takého… živého, bolo ako sledovať búrku z diaľky. Vzrušujúce. Hrôzostrašné. A predovšetkým…. krásne.
Ale nikdy som sa nebál. Nemám na to dôvod. Už viem, že ho milujem. Spomínam si na jeden večer, kedy som po jednom z tréningov šiel za profesorom Snapom, keď sa Harry vrátil do veže.
„Pán profesor… viete, že by preňho bolo jednoduchšie všetko zničiť, však? Alebo utiecť?“

Snape sa na mňa zadíval.
„Vieme to obaja, ale predsa to nerobí. Myslíte, že kvôli vám?“
Zamračil som sa.
„Možno. Ale možno kvôli sebe,“ pokrčím ramenami.
„Potom má nádej. Ale ak ho zradíte, pán Zabini… jeho duša sa rozsype.“

Neodpovedal som. Len som prikývol. Veľmi dobre som si uvedomoval, že viac zrady už neznesie. Ale ja ho nehodlám zradiť ani opustiť. Chcem ho chrániť, ale ako ďaleko preňho zájdem? Odpoveď je jednoduchá. Až na samý koniec. Vedel som to pred rokmi a viem to aj dnes, len som sa v tom viac utvrdil.

              Dnes sa tréning skončil skôr ako inokedy. Harry chcel zostať chvíľu so svojím novým kamarátom jednorožcom, Tieňom, ako ho pomenoval. Pousmejem sa. Vidieť Harryho pri ňom, je to ako keby sa tie dve bytosti našli. Nebolo v tom nič desivé. Bolo to tiché, smutné a krásne zároveň.

„On nie je tvoj tieň,“ povedal som potichu, keď sme išli z spať na hrad cez ochrannú bariéru.

Tieň išiel ticho za nami, aj keď mu to nikto nekázal.
„Ja viem. On je moje znamenie. Moja rovnováha,” Harry sa pousmial a chytil ma za ruku.
Bola horúca. Nie teplom, ale životom, ktorý sa konečne rozhodol neuhasnúť. Preplietol som si s ním prsty a kráčal ďalej do hradu.