Kapitola 4 : Skaly Smrti

Pohľad tretej osoby.....

    Zem pod ich nohami sa menila, keď prechádzali hranicami medzi krajinami. Z tvrdých kamenných ciest sa stával piesok, ktorý pohlcoval zvuk krokov a Z piesku sa stávala tráva. Nad hlavami sa rozprestieralo fialovo-čierne nebo, v ktorom sa večer snažil zjesť slnko. Vietor pískal medzi dunami ako duch, čo nikdy nenašiel pokoj. Naruto kráčal vpredu, jeho biela líščia chakra spala v jeho vnútri a čakala kým ju nebudebude potrebovať. Deidara išiel hneď za ním, ruky voľne pozdĺž tela. Za nimi išiel Itachi, takmer neviditeľný v tieni kapucne nového plášťa a Kisame, ktorého široké ramená boli stuhnuté očakávaním. Akatsuki plášťov sa dávno zbavili. Očami všetci pozorne sledovali obzor. Boli zvyknutí mlčať. Ale dnes... niečo viselo vo vzduchu. Práve sa nachádzali uprostred jedného z lesov, ktorým prechádzali, keď sa z ničoho nič pred nimi zjavili postavy. Lístie vírilo okolo pod poryvom silného vetra a Kabuto, Suigetsu, Jugo, Karin, Tayuya, Kidomaru, Jirōbō a Sakon im zablokovali cestu.

„Naruto Uzumaki," začal Kabuto, jemne, ako vždy, ale pod tónom sa skrývala ostražitosť.

„Vyzeráš... inak."

Naruto sa ani nepozastavil nad tým, že tento neznámy pozná jeho meno.

„Kto si?"

Kabuto sa zamračil. No Itachi bol ten, čo odpovedal.

"Volá sa Kabuto. Je to medininja od Orochimara."

"Takže všetci ste od Orochimara?" pozrie sa na Kabuta Naruto.

"Samozrejme, že sú! Mňa by ale zaujímalo, prečo ste tu. Je to ďaleko od vášho pána," zavrčí Kisame.

Kabuto stiahol obočie.

„Orochimaru..." na chvíľu sa odmlčal, potom s povzdychom pokrčil plecami, „Zbláznil sa. Už to nie je génius, ktorého sme nasledovali. Je... posadnutý. Zničil všetko. Ušiel som spolu s nimi."

„Nesmej sa, zlatko, ale keď ti začne šepkať had v spánku, radšej utečie," odfrkla si Tayuya.

"A čo tu robia Akatsuki s Jinchuriki Kyuubiho?" spýta sa Jugo.

"Už nie sme z Akatsuki. Boli zničení. A môj brat už nie je Jinchuuriki," pritiahne si Naruta k sebe Deidara.

Naruto sa obrátil k nim a pozrel sa každému do oči. Všetci cúvli ako to nečakali. Jeho oči už neboli modré, ale žiarivo fialové s prstencom bleskovej čakry.

"Stal som sa Bijuu. Kurama sa obetoval, keď sa ho Akatsuki snažili zo mňa vytiahnuť," odpovedal Naruto.

Bol tichší. Aj keď dokázal byť stále bláznivý, dokázal byť aj rozvážny.

"Ale čo robíte tu?" spýta sa Karin.

"Konoha uz nie je môj domov. Tretí Hokage ma zradil. V podstate sa snažil o to isté ako Akatsuki, ale diskrétnejšie," odfrkol si Naruto.

Chvíľu bolo ticho, kým Naruto znova prehovorila. Tentokrát sa zameral výhradne na Kabuta, ktorého považoval za ich hlavného "vodcu"-hovorcu.

"Ideme si vytvoriť nový domov. Ďaleko od všetkých, kde nebudú intrigi a klamstvá. Kde budeme žiť slobodne. Potrebujem na to ale ľudí. Ľudí, čo stratili všetko. Čo nemajú kam ísť. Ak by ste chceli, poďte s nami."

Ticho bolo ohlušujúce. Potom Kidomaru zodvihol ramená.

„Lepšie ako hniť u Orochimara."

Tak sa teraz väčšia skupina pobrala ďalej. Prišli až do malej dediny, ktorá hraničila s Čiernou Púšťou.

„Túto púšť si nepamätám... a to som precestoval dosť krajín," zašepkal Kisame.

„Nie je na žiadnej mape. Táto dedina je posledná, ktorá je na míle ďaleko pred touto púšťou. Veľa ľudí o nej ani nevie. Iba tí, ktorí ju poznajú. A mňa vedie Kuramova vôľa," odpovedal Naruto, hlas tichý, ale istý.

"Dnes prespíme v dedine a zajtra pôjdeme ďalej," povie Kabuto pri pohľade na Čiernu Púšť za malou dedinou.

Dedinka bola skutočne malá, sotva pár desiatok domov, niekoľko stánkov a ošarpaný hotel, ktorého strecha sa krčila pod váhou času. Z oblohy sa spúšťal večer, a vietor z púšte privieval jemné vlny piesku, ktoré škrabali okenice a vŕzgali drevené konštrukcie. No ľudia tu vyzerali spokojní. Úrode sa darilo. Naruto sa opieral o okenný rám polorozpadnutej brány. Sledoval horizont, kde sa piesok spájal s čiernotou lesa, ktorý mal podľa rečí ležať až za dunami.

„Vonia to... ako pred búrkou," zamrmlal si.

„Nie. Vonia to ako smrť," uškrnul sa Deidara, keď sa oprel vedľa neho, „A smrť... je lepšia než nuda."

Spolu išli späť do hotela, kde si prenajali izby. V miestnosti, ktorú mali spoločnú sa ozvalo klopanie. Itachi otvoril dvere a vstúpil muž s vozíkom.

„Prichádzajú s večerou. Zjedz niečo. Zajtra nevieme, čo nás čaká," napomenie Naruta Deidara.

O niekoľko hodín neskôr - v stánku s potravinami

                 Shinobi sa pred cestou rozhodli urobiť si nejaké zásoby. Bohvie ako dlho budú bez poriadneho zdroja jedla.

„Vodu. Soľ. Sušené mäso. Dve vrecia ryže..." Kabuto si viedol mentálny zoznam, keď sa skláňal k pultu.

Predavač sa zrazu prestal hýbať.

„Vy... idete ďalej?" opýtal sa ticho.

Oči sa mu rozšírili, keď si všimol Narutove fialové oči a chakru, ktorá v ňom jemne pulzovala ako dýchanie lesa.

„Do Čiernej púšte?" ozvala sa žena stojaca v rade za nimi.

Ruky sa jej začali triasť, keď stískala plátenú tašku.

„Za Temný les?"

„Áno," odpovedal Naruto jednoducho. „Hľadáme miesto pre náš nový domov. Pre našu dedinu."

Stánok stíchol. Niekoľko detí, ktoré sa hrali opodiaľ, ich začalo sledovať, zatiaľ čo ich rodičia ich rýchlo ťahali späť.

„Tam nechoďte," zašepkal starý muž opretý o barlu.

„Skaly Smrti... nie sú skaly. Sú živé. Pohlcujú. A les pred nimi je hladný."

„Sme shinobi. Vieme sa brániť," povedal Kisame, keď si prehadzoval zásoby do batoha.

„Boli tu aj iní. Takí ako vy. Tí z Piesku. Skúšali... Ale z lesa sa vrátil len jediný na pokraji smrti. Nikto mu tu nedokázal pomôcť."

„Lepšie hniť v púšti než sa vrátiť tam odkiaľ sme prišli. My sme tí, čo už nemajú čo stratiť, len získať," uškrnula sa Tayuya.

„Presne. A ak nás zožerie les, aspoň to bude... umelecké," zasmial sa Deidara.

Naruto prešiel okolo pultu, položil naň niekoľko konzerv.

„Ďakujeme za varovanie. Ale to, čo hľadáme, nie je tu. My... nepatríme nikam inam."

Keď odchádzali z obchodu, celá dedinka ich mlčky sledovala. Ako sprievod duchov, čo si idú pre vlastný osud. V ústrety vlastnej smrti. Za stánkom sa stará žena prežehnala.

„Nech vás bohovia chránia, deti... alebo aspoň nech je vaša smrť rýchla."

Naruto sa na chvíľu zastavil, otočil sa k nej a jemne sa usmial.
„Možno... tam nájdeme niečo, čo by stálo za život. Alebo aspoň za smrť, ktorá patrí nám. Ale ak sa nám podarí to, čo plánujeme, prídeme s ponukou nového domova aj pre vás," obzrel sa Naruto po polorozpadnutej dedine.

                 Hneď ráno, za svitania, sa skupina shinobi vydala na cestu. Cez púšť im to trvalo jeden deň. Napriek varovaniam dedinčanov v poslednej dedinke pred prachom, kde ich pohostili vodou a strachom, oni išli ďalej bez väčších problémov. Za púšťou bol les. Temný les bol zvláštny. Stromy šepkali, zem pulzovala. Naruto viedol skupinu bez zaváhania, čakra vetra a vody chránila jeho aj ostatných pred prastarou silou lesa. Bolo to, ako keby ho krajina poznala a rešpektoval a. Pamätá si, čo mu Kurama vravel. Je to krajina nasiaknutá silou a čakrou Bijuu. Les sa pred nimi po pár hodinách opäť rozostúpil, keď prišli k úpätiu Skál Smrti. V diaľke sa črtali zubaté výčnelky čierneho lesklého aj matného kameňa, ktoré sa týčili do neba ako pazúry. Naruto pred nimi zastal. Dych sa mu zrýchlil. Kurama... Cítil jeho čakru, aj čakru iných Bijuu, zakorenenú hlboko v zemi. Zem si pamätala. Naruto akoby počul zo zeme Kuramov hlas. Zem dýchala a chránila. Kurama mu šepkal v poryve vetra.

„Toto je ono, kit. Tu nájdeš miesto. Skaly si ma pamätajú. Pamätajú si môj hlas. Moju krv. Teraz skaly vnímajú aj teba ako svojho. Teraz to miesto patrí tebe."

Ostatní cítili príval nebezpečnej sily. Taktiež počuli Kuramov hlas vo vetre. Naruto len prikývol a vystúpil vpred. Ostatní ho nasledovali po skalnatej ceste do hĺbky skál. Cesty sa kľukatili a akoby sa im otvárala len tá jedna správna cesta.

"Tu bude naša dedina chránená. Skaly do dediny nepustia nikoho so zlými úmyslami. Každý, kto nebude vítaný, v Skalách Smrti zablúdi a nájdu len svoju smrť," vysvetlí Naruto vedomie Skál.

Cesta sa skončila pred veľkou kamennou stenou. Naruto položil ruky na stenu skaly. Chakra v ňom zaburácala ako príboj, vlna svetla sa šírila po kameni ako fialové blesky a stena sa rozostúpila. Pred nimi sa otvoril vchod do údolia, skrytého medzi nedobytnými štítmi. Svetlo prešlo medzi kamene, a odhalilo krištáľové jazero, lúky, ovocné stromy a jaskyne vytesané prastarou mágiou. To miesto bolo živé a čakalo tam na nich.

„Toto... je naše miesto," povedal Naruto, ticho.

A líščia chakra sa rozšírila ako ochranný plášť okolo údolia. Itachi položil ruku na jeho rameno. Deidara sa usmial. Kabuto sa obzrel dozadu, kde cesta medzi skalami zmizla a okolo je len skalná stena. Skaly ich už chránia.

"Cesta sa objaví, keď budeme potrebovať odísť," usmeje sa Naruto nad pohľadmi ostatných.

„Domov," zašepkala Karin úctivo do ticha.

Všetci sa zložili, prezreli údolie a začali stavať svoj nový domov.