Kapitola 2: Z popola a krvi

Naruto 

                 Tma. Nič len tma a bolesť. Všade okolo mňa a vo mne. Zobudil som sa pri kovaný. Neviem, ako ma našli. Možno sledovali moju čakru. Možno to bol plán od začiatku. Ale vtedy... som sa už nebránil. Bolo mi to jedno. Nemal som domov, nemal som rodinu, tak za čo bojovať? Reťaze mi pálili kožu, podlaha podo mnou bola z kameňa a nasiaknutá krvou, mojou aj cudzou. Nie som očividne jediný, koho tu väznili. Videnie som mal rozmazané. Zvuk kvapkajúcej vody bol jediný, čo ma držal pri vedomí. Každá kvapka akoby klopala na dvere môjho vedomia, ktoré sa pomaly zatvárali. Možno som si to zaslúžil. Možno som už nemal silu. Nechal som sa chytiť. Dvere zaškrípali. Otvorili sa potichu, no aura, ktorá vtrhla do miestnosti, bola chladná ako tieň. Zodvihol som hlavu ako som len vládal. Očami som zažmurkal proti svetlu. Mená osôb, ktoré vstúpili do miestnosti, mi poskytol Kurama. Vo dverách stal Itachi, za ním sa vliekol Kisame, samurajský žralok s nečitateľným výrazom a vzadu Deidara, s rukami vo vreckách a tvárou plnou nervozity. Nie je to predsa prvýkrát, čo sa ma snažili dostať. Ale rozdiel je v tom, že teraz ma skutočne dostali. 

„Prišli ste sa pozerať, ako zomriem?“ zachripel som.

Itachi pokrútil hlavou. Jeho Sharingan žiaril, ale nebol v ňom hnev.

„Nie,“ povedal potichu, „Prišli sme ti povedať, aby si to nevzdával.“

„Čo tým myslíš?“ zalapal som po dychu.

Deidara si povzdychol a oprel sa o stenu. 

„Nie všetci sme s Peinom. Jeho sen o 'mierovom' svete postavenom na zbraniach... to nie je umenie. To je šialenstvo. A zbrane v podobe Bijuu, nikdy nebudú viesť k mieri.“

Kisame sa uškrnul. 

„A popravde, začína mi liezť na nervy to večné skrývanie sa a unáša nie nevinných detí.“

Itachi sa postavil bližšie ku mne, do tieňa mojej reťazami spútanej postavy.

„Si silnejší, než si myslíš. A vieš to. Kyuubi nie je slabý. Ani ty. Ak sa vzdáš, nielenže zomrieš ty — ale oni ťa zmenia na zbraň. Niečo, čo si nikdy nechcel byť.“

„A čo mám robiť?“ zasyčal som. 

„Som zviazaný. Pripútaný. Odsúdený.“

Itachiho oči sa jemne zaleskli. Bol v nich súcit, ktorý som si nemyslel, že uňho niekedy uvidím. Nie že by som sa s ním pravidelne stretával. Chlad a nenávisť bol vždy len predpoklad na základe jeho činu proti svojmu klanu. 

„Bojuj. Aj keď si spútaný. Bojuj vo vnútri. Nechaj svoju silu rásť. Keď príde chvíľa... budeš vedieť, čo urobiť. Kyuubi to bude vedieť.“

„Čas sa kráti,“ dodal Kisame, „Pein už pripravuje extrakciu.“

Deidara sa narovnal. Jeho oči sa stretli s mojimi — modrá s modrou, ale úplne iná. V jeho bola výzva.

„Ak to prežiješ... ak to ustojíš... pridám sa k tebe. Prisahám. A poviem ti pravdu o tom kto som.“

Oči sa mi rozšírili. Nedokázal som nič povedať.

„Uvidíme sa znova,“ zašepkal Itachi a jemne sa dotkol mojich čela dvoma prstami, „Ak prežiješ.“

A potom odišli. V tichosti. Sklonil som hlavu a opäť som zavrel unavené oči. A potom to začalo. Pein vstúpil s Konan a zvyškom tieňov. Čakal som mučenie. Výsmech. Slová ako „nádoba“, „prázdna škrupina“, „zbraň“ a…  nesklamali….. presne to prišlo. Reťaze sa stiahli, ale tentoraz som v sebe cítil niečo iné.

„Pripravíme extrakciu,“ ozval sa Pein. 

Keď ma položili do toho prekliateho kruhu, niečo sa vo mne pohlo. Niečo... skutočné.

„Naruto… počúvaj ma…“

Kurama. Jeho hlas bol slabý, tlmený, ako keby sa topil vo vzdialenom vetre. Museli niečo urobiť. Bol som slabý. Okolo mňa žiarili pečate.

„Kurama?! Oni ťa—“

„Áno. Berú ma. Ale nie úplne. Uchiha narušil priebeh. Teraz budem mať jedinú a jedinečnú príležitosť niečo urobiť.“

Potom stíchol. Nechápal som. Začalo to. Tá vec... extrakcia. Bolesť, ktorú nemožno popísať. Akoby mi vytrhávali každú bunku, každý kúsok duše. Kričal som, modlil sa, nenávidel všetko — aj sám seba. No potom prišlo jeho rozhodnutie.

„Obetujem sa, ale ty budeš žiť. Spojím sa s tebou. Staneš sa... niečím novým. Nie nosičom. Nie nádobou. Nie ľudským štítom. Budeš silou. Pravou. Staneš sa Bijuu.“

„Ale... zomrieš! Nemôžeš ma opustiť!“ kričal som, v mysli, v tele, všade, kde som mohol.

„Nebuď smutný, chlapče. Zaslúžiš si život. A teraz ti ho dávam. Dávam ti možnosť na slobodu. Moja sila aj vedomosti budú tvoje. Budem s tebou aj keď tu už nebudem.“

A potom to prišlo. Ako výbuch hviezdy. Svetlo. Vietor. Voda. Modrá a červená chakra sa rozliala do všetkých smerov. Menila sa na fialovú. Všetko pohlcovala. Nie ako oheň, nie ako nenávisť — ale ako búrka, čistá a smrteľná. Cítil som, ako niečo vo mne praská. Pečať sa zlomila a moje telo sa znovuzrodzuje. Pazúry. Srsť. Chvosty. Deväť chvostov, svietiacich ako mesačný vietor. Premena bolela menej ako som čakal. Stal som sa bielou líškou. Bytosťou vetra a vody. Zareval som. Sila bola cítiť všade okolo. A keď som otvoril oči, celé telo mi žiarilo čistou fialovou čakrou, spaľujúcou ako blesk. Z podoby líšky som sa zmenil späť na človeka a schoval uši a chvosty. Vlasy mi narástli a zvlnili sa. Teraz mi jemné vlny blond vlasov siahajú do polovice chrbta. Akatsuki kričali všade okolo. Ich telá mizli v horiacich vlnách v posledných zvyškoch pôvodnej Kuramovej čakry. Ich pečate sa rozpadávali. Jeden po druhom – Konan, Pein, Hidan, Kakuzu, Sasori – všetci sa rozpadli pod mojím hnevom. Pod pravdou, ktorá sa začala štiepiť. Zostal len Itachi, Kisame a Deidara, ktorí na mňa pozerali, nie s hrôzou, ale s úžasom. Itachi urobil krok ku mne. Ruky zdvihnuté, oči mierne.

„Neprišli sme ťa zničiť, Naruto. Pamätaj.“

Deidara prikývol. „Oni klamali nám všetkým. Ale ty... ty si umelecké dielo. Zrodený z bolesti, ale čistý. Chcem... ísť s tebou a byť rodinou, ktorou sme mali byť.“

“Čo tým myslíš?” spýtam sa ticho. 

“Som tvoj starší brat. Pein ma uniesol ako novorodenca pomocou Konožského zradcu. Našim rodičom povedali, že som zomrel. Itachi o tom našiel dôkazy len nedávno,” Deidara odvrátil pohľad. 

A ja? Neodpovedal som. Bol som šokovaný. Po chvíľke som sa k nemu rozišiel a pevne som objal svojho brata. Neodstrčil ma ako som čakal, ale ma pevne objal naspäť. Keď sme sa od seba odtiahli prikývol som. Itachi pristúpil ku mne a položil mi ruku na rameno.

„Už nie si sám. Ani korisť. Teraz sme rodina.“

Kisame sa len uškrnul. „Hádal som, že to dnes bude zaujímavý deň.“

Zasmial som sa a odišli sme preč z trosiek jaskyne, z popola starého sveta. Išli sme spolu ako rodina ďalej na Sever, ako bol môj pôvodný plán s Kuramom. Teraz som niečo nové. Som bytosť prírody, ktorú pred desiatkami rokov ninjovia uväznili v tele smrteľníka. No na rozdiel od pôvodnej deväťchvostovej líšky, ktorá bola bytosťou ohňa, ja som bytosť vetra a vody, so spomienkami a mocou Kuramy, ale s vlastným smerom a cieľom. S Itachim, Deidarom a Kisamem sa chystáme vytvoriť nový domov, mimo pôvodných dedín, mimo klamstiev a podvodov.