Kapitola 10 : Sasuke

Pohľad tretej osoby……

Hotel v Konohe – apartmán delegácie z Inukiyoka

                  Mesto bolo tiché. Bola to tá zvláštna, dusivá noc, ktorá visí nad dedinou, keď sa niečo zlomí, ale ešte to nikto nepomenoval. Stretnutie sa skončilo veľmi dobre. Plán bol v chode. Vo vnútri izby jedného z hotelových apartmánov svietilo jemné svetlo lampy. Naru sedel na posteli, len v čiernom tielku a nohaviciach, s mokrými vlasmi po sprche a prechádzal si zvitky, ktoré si priniesol so sebou. Bolo už neskoro v noci, keď sa na dvere izby Inukageho ozvalo zaklopanie. Tiché ale presné a isté. Naru sa postavil z postele, obliekol si župan a otvoril dvere. Nie je to najdôstojnejšie pre Inukageho, ale ani od neho nemôžete očakávať, že bude nastrojený dvadsaťštyri hodín denne. Keď sa dvere otvorili, Naru ostal prekvapený. Pred dverami stál Sasuke Uchiha, oči vážne, ale nie nahnevaný. Bol iný ako kedysi.
„Môžem?“ pokynie dnu.
„Ak by si nemohol, už by si bol na chodbe v bezvedomí,“ odvetil Naru a ustúpil, „Poď.“
Sasuke vošiel. Izba bola jednoduchá, ale vkusná, ako sa na Hotel v Konohe patrilo. Naru sa usadil na posteľ a oprel sa o stenu. Sasuke si sadol do kresla oproti posteli. Boli ticho. Sasuke si triedil myšlienky a Naruto čakal. Oknom dnu svietilo príjemné mesačne svetlo a v izbu stále osvetlovala jediná lampa. Po chvíli Sasuke začal.
„Premýšľal som. O tom, čo si mi povedal na tom stretnutí… Dotklo sa ma to…..“
„Malo sa ťa to dotknúť. Malo ti to otvoriť oči,“ odvetil Naru sucho.
„Teraz to už viem. Hovoril si, že som uviazol. A máš pravdu. Možno som celú tú dobu žil pre niečo, čo už dávno stratilo zmysel.“
„Pomsta je pohodlná, ale šťastie ti nezaručí. Pomsta z teba nerobí lepšieho človeka ako je ten, proti komu pomstu smeruješ. Je to plán, ktorý nemusíš prehodnocovať, len kráčaš dopredu a ničíš. Nemusíš sa pýtať, čo príde potom. Strácaš s ňou svoju ľudskosť,“ poznamenal Naru a zadíval sa mu priamo do očí.
Sasuke sklonil pohľad.
„Itachi má rodinu. Syna... To som nečakal.“
„Nečakal si, že niekto niekoho ako on príjme?“
„Nečakal som, že bude chcieť niečo ako budúcnosť,“ priznal Sasuke potichu.
Naru si povzdychol a pozrel sa von oknom.
„V Inukiyoku si budúcnosť píšeme sami. Bez klanov. Bez danej cesty. Bez starých pravidiel. Aj Itachi s mojim bratom. Aj ja. Aj Kisame... dokonca aj Suigetsu. Je to domov pre tých, čo chcú žiť inak. Pravidlá spoločnosti existujú, súdy tiež, ale ľudia tam majú hlavné právo byť slobodný.“
Sasuke sa konečne pozrel priamo na Inukageho.
„Chcem ísť s tebou. Po týchto skúškach. Chcem odísť. Chcem byť pri Itachim... a možno aj zistiť, kto som, ak nezabíjam, neutekám, nebojujem.“
V miestnosti sa rozhostilo ticho. Ticho, v ktorom sa potvrdilo viac ako slová. Naru sa pousmial. Jemne. Ale úprimne.
„V mojej dedine budeš vítaný. Ale nie ako Uchiha, ale ako Sasuke.“
Sasuke sa odmlčal. Tá veta ho zasiahla hlbšie, než si chcel priznať. Nie ako Uchiha, ako Sasuke. V Konohe jeho meno nieslo ťarchu očakávania. Mal tu zodpovednosť ako posledný člen klanu. Ale v Inukiyoku by ho nevideli len ako poslednú nádej na obnovu klanu. Nebol by nástroj histórie, ani zrkadlo niekoho iného. Ale bol by len Sasuke. Bol by sám sebou. Niečo také mu ešte nikdy nikto neponúkol. Nie úprimne.
„Vieš...“ povedal po chvíli ticho, „dlhé roky som si myslel, že jediné, čo ma definuje, je to, čo som stratil a čo mám dedine priniesť späť. Moja rodina, môj klan... všetko, čo som poznal. Ale hnev…. Hnev som mal vždy hlboko v sebe. Ako žeravý kameň v hrudi. Držal ma pri živote. Nechcel so začať žiť bez neho. Ale teraz tu vidím novú nádej.“
Naru len mlčky sedel a počúval.
„Teraz,“ pokračoval Sasuke, „Itachi... žije iný život. Má dieťa. Má niekoho, koho miluje. A ja? Ja len... prežívam. Pozerám sa dozadu. A pritom je to všetko už dávno preč. Možno máš pravdu. Možno som uviazol na mieste kde už nemám čo robiť, v meste, kam už nepatrím.“
Naru sa naňho díval sústredene, s hlbokým pochopením v očiach.
„Viem, aké to je,“ povedal potom mäkko, „Keď stratíš všetko, čo si poznal, čo ti dávalo zmysel. Vieš, čo sa mi stalo... keď som zmizol, keď som prestal byť tým, kým som bol v Konohe. Všetko sa zrútilo. Ale práve vtedy som pochopil, že ak chcem prežiť, nestačí len dýchať. Musím žiť. Uveriť, že môžem byť niekto iný, niečo viac. Na ceste som našiel ďalších s rovnakými pocitmi a cieľmi. A už som zrazu nebol sám na ceste životom. Mal som niekoho kto sa o mňa zaujímal.“
Sasuke sa zadíval do zeme. Jeho hlas bol temný, skrytý v tieni.
„Keď som bol malý, sníval som, že budem ako môj brat. Silný. Múdry. Potom vyvraždil náš klan a ja som ho znenávidel. Potom som mu chcel porozumieť, ale nevedel som ako. Nevedel som prečo to urobil. Motív mi nebol známy. A teraz... teraz len chcem byť s ním. Nie kvôli pomste. Nie kvôli odpovediam. Len... lebo je to jediná rodina, ktorú mám. A... možno jediná šanca, ktorú ešte mám.“
Naru sa k nemu mierne naklonil a položil mu ruku na koleno.
„Sasuke... v Inukiyoku ti nikto nebude hovoriť, čím máš byť, čo máš robiť. Môžeš byť brat. Môžeš byť len chlap, ktorý rád ticho sedí pri rieke. Alebo niekto, kto si nájde dôvod ráno vstávať, aj keď nevie presne prečo. Ale ako som povedal, musíš tam prísť ako ty sám. Nie ako Uchiha. Nie ako syn minulosti. Ale ako človek, čo hľadá svetlejšiu budúcnosť.“
Nastalo ďalšie dlhé ticho. Hlboké, ale pokojné. Atmosféra v miestnosti bola príjemná.
„Vieš,“ povedal Sasuke po chvíli, „nikdy som si nemyslel, že práve ty budeš ten, kto mi to povie. Ty, ktorého som kedysi považoval za slabšieho, otravného, hlučného… Veď vieš.“
Naru sa pousmial.
„Viem. A ty si bol chladný, neprístupný a prehnane dramatický. Vlastne… stále si,“ vyplazil Naru Sasukemu jazyk.
Sasuke sa prekvapene rozosmial. Ticho. Ale bol to skutočný smiech. Možno prvýkrát po rokoch.
„Až teraz mi dochádza,“ pokračoval Sasuke po chvíli s úsmevom, „že z nás dvoch si to ty, kto sa stal niekým.“
Naru pokrčil plecami.
„Nie som niekto. Len som sa rozhodol, že ma minulosť nebude ovládať. A ty sa môžeš rozhodnúť tiež.“
Sasuke si povzdychol a vstal. Pomaly prešiel k oknu a otvoril ho. Chvíľu sa pozeral na Konožskú nočnú oblohu.
„Po skúškach... odídem. Neviem, čo ma čaká. Ale myslím, že chcem začať znova.“
Keď sa obrátil späť ich pohľady sa stretli.
„A možno raz zistím, kto vlastne Sasuke je. Bez toho 'Uchiha'.“

               V tej chvíli sa ozvalo slabé klopanie na zatvorené dreve balkónu. Sasuke s Naru stichli a zadívali sa na novo prichádzajúcich. Za sklom sa objavili tmavé siluety Nejiho a Shikamarua. Nečakali, že niekto bude v izbe a už vôbec nečakali Sasukeho. Obaja si všimli skromne odetého Naru. Preblesklo nimi podozrenie. Naru sa len postavil z postele a prešiel k balkónovým dverám. Otvoril ich a ticho sa spýtal nikoho konkrétneho.
„Dnešok je večer otvorených dverí alebo čo?“