IV. PRAVDA POD MESIACOM

IV.

Harry

           Večer dorazil rýchlejšie, než som čakal. Ako bolo dohodnuté, profesor Snape prišiel po večeri do mojej izby. Izba bola osvetlená len niekoľkými sviečkami a bola ponorená do mäkkého svetlá. Krb tlmene praskal a oheň odrážal tiene po kameňoch stien. Tiene sa pohybovali po stenách ako duchovia. Sedel som v kresle oproti krbu a Blaise sedel mlčky po mojej pravici. Boli sme ticho, takmer sme ani nedýchali. Na stolíku už bol pripravený čaj. Potom sa ozvalo zaklopanie.

„Vstúpte,“ povedal som.

Snape vošiel bez váhania, zatvoril za sebou dvere, jeho plášť zašuchotal o podlahu, pohyboval sa ako tieň a sadol si do posledného kresla. Pozeral som sa do priestoru, v hlave mi hučalo. Zase ten pocit. Spomienky, ktoré nechcem, ale ktoré ma vždy dobehnú. V piatich rokoch som prišiel o čosi, čo som nikdy nemal, nevinnosť.

„Sme sami?“ spýta sa svojim hlbokým hlasom.

„Áno,“ prikývol som, „A chcem, aby tu Blaise zostal. Vie… niečo. Ale ešte nie všetko.“

„Hovorte teda, pán Potter.“

Chvíľu som mlčal. Blaise sa ani nepohol. Bolo to zvláštne — vedieť, že sú tu dvaja ľudia, ktorí sú ochotní počúvať. Bez odsúdenia. Bez strachu. Ruky som mal pevne zovreté v lone, hoci sa už nepotili. Po všetkých tých rokoch som si myslel, že to ostane tajomstvom naveky. No keď som videl, ako sa Snape v riaditeľni postavil za mňa... vedel som, že mu to dlžím. A možno... som len konečne nechcel byť sám.

„Všetko sa to začalo v apríli 1986,“ začal som napokon potichu, „Boli sme na výlete. V Sovietskom zväze. Dursleyovci to vybavili cez nejakého známeho. Bolo to prvýkrát, a aj posledný, čo ma niekam vzali so sebou, pretože naša susedka sa o mňa v tom čase nemohla starať. Prenajali si dom v Pripjati. Vtedy to bola celkom bežná turistická destinácia.“

Snapeove oči sa rozšírili.

„Černobyľ.“

Prikývol som.

„Neznášali ma. V ten večer ma vyhodili z bytu ako cudzinca, nech si ich so mnou nikto nespája. Nemal som ani deku. Len širokú prírodu, prázdne ulice a divočinu.“

Cítil som, ako sa Blaise vedľa mňa napol. Nepozrel som sa naňho. Nadýchol som sa. Ticho v miestnosti zhustlo.

„Išiel som sa prejsť. V tú noc bolo zvláštne ticho. Nebo bledé, skoro strieborné. Mal som len päť. Bolo tam ticho a svetlo z diaľky ma vábilo. Kráčal som teda ďalej lesom. Nevedel som, čo hľadám. Netušil som, že sa blížim k elektrárni. Ani čo to vlastne je. A keď sa predo mnou objavil plot s dierou v ňom, tak som prešiel ďalej k budove. Myslel som si, že nájdem prístrešie na jednú noc. A potom to prišlo. Výbuch. Nie oheň, len svetlo. Elektrina vo vzduchu. Niečo, čo som nedokázal opísať. V tej dobe som ani len nemal poňatia o magickom svete. Nevedel som nič. Predo mnou sa objavilo veľké neznámo. Pamätám si len bolesť. Nevedel som sa pohnúť. Teraz keď už poznám magický svet, viem len, že mágia vo mne vybuchla skôr než reaktor.“

„Tvoja mágia sa spojila s radiáciou. Niečo, čo by nemalo byť možné. Spustila obrannú reakciu, premenu,“ zamrmlal Snape.

Prikývol som.

„Áno. Nepamätám si to celé. Len výkrik, bielu žiaru a niečo, čo ma naplnilo. Niečo, čo ma malo zabiť a predsa nezabil. Zmenil som sa, ako zvonka, tak aj zvnútra, ale nie hneď. Mágia pohltila tú radiáciu a vrátila ju späť. Pretvorila moje telo. Prežil som niečo, čo nikto nemal prežiť. A odvtedy…. som viac není človek.“

Blaise sa jemne pohol. Cítil som jeho teplo vedľa seba. Jeho ruku na mojom chrbte ako znak podpory. Zavrel som oči. Pomaly som sa postavil. Mágia mi prúdila cez telo ako temná rieka, a tieň na stene za mnou sa začal meniť….. predlžoval sa, skrúcal, formoval sa do obrazu Jednorožca. Ale nie obyčajného. Masívneho, sivého tvora s dlhšou srsťou, čiernymi očami bez zreničiek. Železný roh žiaril v tme a kopytá rezonovali, hoci to bol len tieň.

„To som ja,“ povedal som potichu, „Keď sa... zmením. Toto je to, čím sa stávam, keď to pustím von. Volám to… Temný Jednorožec. Inštinktívne viem, ako radiáciu ovládať. A viem, že ak sa stratím… zničí všetko.“

Blaise

             Zatajil sa mi dych. Vedieť to bolo jedno. Ale vidieť to, vidieť jeho moc, ako jeho tieň, ktorý dýcha v temnote izby, ako sa pohybuje s neľudskou silou, to bolo niečo iné. Bolo to akoby ten tieň žil vlastným životom. Nemohol som od neho odtrhnúť oči. Cítil som, ako sa mi zrýchlil tep, ale nebola to hrôza. Bolo to niečo iné. Obdiv, strach oňho a tichý hnev, že si tým prešiel sám.

„Nechcel som to nikomu povedať. Roky som tomu nerozumel. Myslel som, že som príšera. A keď som mal desať... bol to výbuch. Malý, ale zachytili ho,” zašepká Harry.

Snape sa nehýbal. Jeho oči sa zaleskli v svetle sviečok.

„Vtedy na Privet Drive… to nebola nehoda, však?“ spýta sa Snape.

Harry prikývol.

“Privet Drive,“ dodal som potichu, „to už nebola nehoda. Strýko Vernon ma bodol kuchynským nožom. Chcel ma umlčať. Omdlel som, ale… mágia sa prebrala. Bez kontroly. Bolo to ako výbuch. Všetci zmizli v okamihu.“

V miestnosti sa rozhostilo ticho. Snape sa pomaly posadil rovnejšie a prešiel si rukou po tvári. Jeho hlas bol tichý, ale pevný.

Harry

            Profesor Snape si povzdychne a obráti sa na mňa tichým hlasom.

„Tvoja mágia nie je prekliatie. Je to len dôsledok. Obrana, ktorú si tvoja mágia vytvorila na základe pradávnej sily, ktorá kolovala na Zemi dávno pred ľudstvom, povedal by som. A áno, je nebezpečná, ale nie preto, že si ju chcel. Toto je niečo, čo presahuje bežné chápanie mágie. No neodsudzujem to. Tvoja reakcia bola čistý prežitkový inštinkt. A právo brániť sa, ti nikto nemôže vziať. Hlavne pán Potter… Harry, nezabudni, že každý, kto by v tvojom veku prežil to, čo ty, by už dávno zhorel zvnútra. Ty nie.“

Pozrel som sa na Blaisa. V jeho očiach nebolo ani zdesenie, ani odpor. Len tichá, silná prítomnosť.

„Preto si si držal odstup od všetkých?“ spýtal sa potichu.

„Áno. Ale teraz... už nechcem byť sám,“ oprel som sa dozadu, zatvoril oči.

Snape sa postavil na odchod.

„Toto si nechám pre seba, Potter. Ale budeš sa musieť naučiť svoju druhú tvár ovládať ešte lepšie. Ak súhlasíš, dohliadnem na tvoje tréningy.“

Otvoril som oči. Prvý raz… som cítil, že možno mám niečo ako domov.

„Ďakujem, profesor, ale neviem, či je to najlepší nápad. Moja radiácia, keď ju vypustím, by vás mohla zabiť.“

“V každom prípade by sme to mohli skúsiť,” pozrie sa na mňa Snape.

“V poriadku. Môžeme,” usmejem sa.

Snape prikývol, a potom bez slova odišiel. Blaise zostal. Nepohol sa. A ja som vedel, že už nikdy nebudem ten istý. Ale možno… to je v poriadku.

Blaise

             „Teraz už nie si sám,“ povedal som Harrymu, keď profesor odišiel.

Pozrel sa na mňa. Pod jeho pohľadom som mierne sčervenal. Nakoniec som pokrčil ramenami, trochu nervózne, ale úprimne.
„Neviem, čo to všetko znamená. Ale... som tu. Ak mi to dovolíš.“

Harry sa na mňa zadíval intenzívnejšie a prvýkrát za celý večer sa mu po tvári mihol nepatrný, smutný, ale skutočný úsmev. Opatrne som sa naklonil a jemne ho pobozkal na pery. Náš prvý a dúfam, nie posledný bozk.