III. TICHÉ SVETLO V TEMNOTE

III.

Preskočenie času….. Rokfort

Harry

          Druhý deň na raňajkách profesori rozdali rozvrhy, ale všimol som si, že žiakom dávajú aj nejaké malé prístroje. Ako sa ku mne donieslo v priebehu dňa, sú to malé dozimetre, ktoré majú zároveň funkciu Geigerovho čítaču a boli prispôsobené magickému svetu po mojom “výbuchu”. Výborne. Pri tomto zistení som pretočil oči. Blaise bol však jediný, ktorý ho odmietol nosiť. Nikto iný sa nedokázal prinútiť zahodiť svoju istotu bezpečnosti. Čo musím uznať, chápem.

            Nasledujúce týždne utekali. Moja izba bola stále príliš tichá. Nie že by som si sťažoval. Po všetkom, čo sa stalo, mi samota nikdy neprekážala, bola ako stará známa. Ale Rokfort bol iný. Tu ticho nebolo len pokojom, ale aj výstrahou. Ako keď sa príroda stíši pred búrkou. Spával som vo veži, ktorú kedysi využívali prefekti. Po tom, čo som „vybuchol“ a zabil celú štvrť, mi vyhradili celé poschodie pre seba. Dvere mali ochrany proti narušeniu. Nikto zo študentov sem nemohol svojvoľne prísť. Ani keby chceli. Iba keby som ich sám pustil. A jeden sem chcel ísť rovnako, ako som ho tu chcel mať ja.

„Dáš si čaj?“ opýtal sa Blaise, keď opatrne položil podnos na stôl pri okne.
Bola sobota večer. A zase bol tu namiesto svojho internátu.

„Si si istý, že ťa niekto z tvojho internátu nepríde hystericky hľadať?“ podpichol som ho.

„Dnes večer to mám zabezpečené. Mal som byť s Theom v knižnici, ale povedal som mu, že mám lepšiu spoločnosť,“ odvetil pokojne, nalievajúc mi čaj do pohára.

„Lepšiu spoločnosť? To som veľmi stúpol v rebríčku,“ zdvihol som obočie.

Blaise sa usmial tým spôsobom, ktorý mi vždy rozbúcha srdce rýchlejšie, než by som si chcel priznať.

„Ty si bol vždy veľmi vysoko v mojom rebríčku. Nehovoriac o tom, že neviem, kto iný by mi vedel rozprávať o rádioaktívnych mutáciách a zároveň vyzerať, akoby mohol pretrhnúť kov holými rukami,” usmeje sa na mňa.

Zasmial som sa. Prvýkrát za celý deň. Nemusel som mu odpovedať. Atmosféra medzi nami bola príjemná. Usadili sme sa k oknu, na široký parapet, ktorý bol ako malý gauč. Vonku pršalo, dážď šušťal o sklo ako šepot dávnych duchov.

„Vieš,“ začal potichu, „keď si sa vrátil, myslel som si, že ťa už nič nedokáže zlomiť. Myslel som si, že si už zomrel. Keď nie z vonka, tak vnútri určite. Ale stále si len človek.“

Pozrel som naňho. V jeho tvári nebolo opovrhnutie. Bola tam úcta. A niečo viac.

„Zvláštne. To, že som človek by som možno netvrdil, ale mám srdce a na to väčšina ľudí zabúda,“ zamrmlal som.

„Ja nie,“ odvetil ticho.

Chvíľu sme len sedeli, počúvali dážď a pili čaj. V miestnosti panoval pokoj, aký som nezažil roky. Blaise sa ku mne mierne naklonil a plecom sa oprel o moje. Neuhol som. Nechcel som. A aj keby som chcel ja nie som ten, kto by mal uhýbať pred dotykom.

             Nasledujúce dni boli, jednoducho povedané, zvláštne. Ráno raňajky, samozrejme za svojim stolíkom a sám. Potom vyučovanie, ktoré prebiehalo stále pod drobnohľadom každého profesora. Ako keby očakávali, že sa každou sekundou zmením na príšeru. Niektorí študenti mi už nevenovali pozornosť, zato iní stále uhýbali pohľadom, keď som ich pristihol na mňa civieť. No Slizolinský študenti, aspoň niektorí, sa zmenili. Draco Malfoy síce občas pôsobil, že sa nevie rozhodnúť, či ma obdivuje alebo sa ma bojí, no držal sa. Daphne a Pansy sa začali rozprávať so mnou takmer denne. A Theo sa ma spýtal, či viem zahrievať vodu mávnutím ruky. Samozrejme, že to viem, ale tak isto to vie aj on s prútikom. A Blaise? Začal tráviť viac času pri mne. Nie okato, ale jeho miesta na hodinách sa presunuli bližšie k tým mojim. Keď som potreboval partnera na hodine, jediný sa prihlásil. V knižnici prišiel a spolu sme študovali. A keď sa večer zotmelo... bol v mojej komnate. Nie v zmysle, ktorý by vyvolal škandál, ale bol tam. Čítal knihy, varil čaj, sedel pri mne. Niekedy ticho. Niekedy sme sa rozprávali celé hodiny o ničom a o všetkom. Portréty si však šepkali a niektorí profesori nás odmietali nechať na hodinách spolupracovať. Postupom času som začal chápať, že nejde len o priateľstvo.

            Bolo krátko po raňajkách, ktoré sme ja a ani Blaise nestihli, keď sa na dverách mojej komnaty ozvalo zaklopanie. Otvoril som a stála tam profesorka McGonagallová. Tvár mala napnutú a ústa zovreté v priamke.

„Pán Potter. So mnou. Okamžite.“

Blaise, ktorý si práve zapínal habit, okamžite stuhol.

„Kam?“ opýtal som sa pokojne.

McGonagallová neodpovedala. Len sa otočila a vykročila. Kráčali sme mlčky chodbami Rokfortu. Každý krok sa ozýval ako rana kladivom. Niektorí študenti sa otočili, no keď videli výraz profesorky, rýchlo sa odvrátili. Vošli sme do riaditeľne. Chrlič pred schodiskom sa bez slova odsunul. Heslo nepovedala. Vedel som, že ide o niečo vážne. V riaditeľni stál Brumbál pri okne, ruky založené za chrbtom. Keď sme vošli, pomaly sa otočil, no jeho tvár bola… iná. Už nie starostlivá. Bola tvrdá, nahnevaná a neprístupná. Takmer cudzia.

„Posaď sa, Harry,“ povedal, takmer prikázal.

Nesadol som si. Necítil som sa bezpečne. Brumbál si vzdychol.

„Tak stoj, ak chceš.“

McGonagallová sa postavila vedľa neho, ako sudca pripravený vyhlásiť verdikt.

„Dostali sme sťažnosti. Viacero. A vážne,“ začala tvrdo.

“O čom?” nechápem.

„O tvojej prítomnosti pri Slizolinskom stole. O, bohužiaľ, znepokojujúcich zmenách v správaní niektorých študentov. O pocitoch nebezpečenstva.“

„Harry,“ pokračoval Brumbál falošne milo, ako keby každé slovo vážil, „niektorí naši kolegovia majú obavy. A ja... ich do istej miery chápem.“

„Obavy?“ zopakoval som chladne.

„Tvoja povaha, tvoj... stav, to všetko predstavuje potenciálne riziko. Nie si len študent. Nie si obyčajný človek. Si žijúca anomália. Rádioaktívna entita. A niektorí z profesorov aj študentov sa pýtajú, prečo je niekto taký ako ty vôbec v Rokforte?“ vložila sa do rozhovoru opäť McGonagallová.

“Prečo som v Rokforte? Pretože si chcem dokončiť školu. A nie bojovať vo vašej hre na vojnu. Neurobil som nič. Nikomu som tu neublížil. Dodržiavam to, čo som verejne sľúbil, no ak ma budete ohrozovať, budem sa držať zásady, ktorú ste ma sami naučili. Ako som už podotkol na Ministerstve,“ poviem chladne.

„Musíš pochopiť, že tvoje schopnosti, tvoja mágia, sú iné. Nevieme, čoho si schopný. A ak raz stratíš kontrolu...“ povedala McGonagallová ostro.

„Bolo to raz. Raz som stratil úplne kontrolu, pretože ma bodli. Zaútočili prvý,“ zavrčal som.

„Čo ak ťa niekto urazí?“ spýtal sa Brumbál ticho, „Čo ak ťa niekto len nahnevá? Koľko ľudí musí zomrieť, kým si uvedomíš, že si hrozba?“

Pobavene som si odfrkol.

“Ak má niekto vytočí tak, že vypustím radiáciu, tak nemusím byť na škole, aby aj tá bola zničená. Mám pocit, že to vy si neuvedomujete aká som hrozba. Ak chcete koniec tohto sveta, idete na to úžasne.”

Chvíľu som naňho neprestal hľadieť. Bolo to, ako keby mi prepaľoval dieru do hlavy. Nakoniec chladne podotkol.

„Nie každý sa v noci vyspí, keď vie, že v jednej z veží spí chodiaca atómová bomba.“

„Moja existencia nie je váš problém. Mohol byť, keby ste sa zaujímali. Ale som tu. Nikto z vás sa za mnou neobzrel, keď som potreboval skutočne pomôcť, tak sa neobzerajte aj teraz. Som študent a mám právo na vzdelanie ako každý iný.“

Brumbál si povzdychol.

„Nie je to o práve, Harry. Je to o dôvere a... bezpečnosti. Navrhujeme, aby si aspoň dočasne prerušil fyzickú výučbu a obmedzil kontakt s inými študentmi. Mohol by si študovať individuálne. V bezpečnejšom prostredí svojej izby alebo inej budovy.“

„Chcete ma zavrieť? Ako besné zviera?“ opýtal som sa.

„Nie,“ povedala McGonagallová. „Chceme bezpečie.“

Zovrelo mi hrdlo.

Blaise

          Keď Harryho profesorka odviedla, bolo to akoby vzduch zhustol. Vybehol som z Harryho izby. Nohy ma viedli za jediným človekom, ktorý bol ochotný pomáhať Slizolinčanom. Zabúchal som na dvere kancelárie profesora Snapea. Vyšiel za pár sekúnd, kabát za ním vial ako tieň.

„Potrebujem pomoc,“ povedal som bez úvodu, „Harryho profesorka McGonagallová vzala do riaditeľne.“

Snape zdvihol obočie.
„A prečo by ste si pán Zabini myslel, že ma to bude zaujímať?“
„Pretože ak ho naštvú alebo naňho zaútočia, bude to koniec. A nie len pre Harryho. Ale aj pre školu a možno celý tento kontinent.“

Na sekundu sa mu v očiach mihol tieň, ale potom prikývol.
„V poriadku. Idem.“

Harry

           Ich slová bodali ako ihly pod kožou. Zrazu sa rozleteli dvere.

„Dúfam, že som neprišiel neskoro na túto frašku,“ ozval sa Snape.
Brumbál sa mierne strhol a McGonagallová stuhla.
„Severus, toto…“

„Je nezmysel. Súhlasím. Teraz by ste ma mohli oboznámiť s tým, prečo je tu pán Potter,” preruší McGonagallovú Snape.

“Chceme pre bezpečnosť študentov a aj personálu, aby aspoň dočasne prerušil výučbu s účasťou na hodinách a obmedzil kontakt s inými študentmi. Študovať by mohol vo svojich izbách,” povie tvrdo McGonagallová.

“Pán Potter je možno trochu... neštandardný student, ale aj geniálny elixír môže byť nebezpečný, ak neviete, ako s ním zaobchádzať. A úprimne Izoláciou z neho spravíte presne to, čoho sa bojíte. Nikomu to neprospeje,“ protirečí jej Snape.

Nikdy som si nemyslel, že ma so všetkých ľudí bude brániť profesor Snape. Prešiel ku mne a postavil sa medzi mňa a riaditeľa s McGonagallovou.

„Potter nevybuchol a ani nikoho na hrade nezranil. Všetko, čo som videl bolo, že sa snaží a nevyvoláva konflikty. A vy mu odpovedáte tým, že ho chcete zamknúť do veže ako nejaké zviera? Vy si možno neuvedomujete hrozbu, ktorú by predstavoval, keby sa to stalo. O mukloch sa toho v magickej spoločnosti veľa nevie. Čarodejníci nemajú záujem o mukloch čokoľvek vedieť, ale to je ich vlastná chyba, pretože dokážu byť nebezpečnejší ako hociktorý čarodejník. Potter je toho, neznámo ako, živým dôkazom. Netuším, čo sa stalo, ale prežil to a to je zázrak. Možno by ste mali rozšíriť hodinu muklovských štúdií a napraviť vedomosti viacerých než len svoje vlastné,” uškrnie sa Snape.

Brumbál sa zamračil.
„Musíme chrániť….“

„To jediné, čo musíte chrániť,“ povedal Snape, „je jeho dôvera. Pretože ak tú stratíte, nebudete mať žiadnu šancu, keď naozaj príde kríza.“

Tak rýchlo a nečakane ako stretnutie začalo, zrazu skončilo. Vyšiel som von s profesorom Snapeom. Na chodbe ďalej od chrliču ma už čakal Blaise. Snape otočil ku mne, keď v okolí nikto iný nebol. Jeho pohľad bol tvrdý, ale iný. Nebol tam odpor. Bola tam istota.

„Zostaň. Ale opatrne. Drž si tých, ktorí ťa dokážu ukotviť…..,“ na chvíľu zaváhal kým sa spýtal, “Ak smiem vedieť, čo sa stalo, že ste sa…. zmenil? V Anglicku nie sú záznamy, že by vybuchlo rádioaktívne zariadenie.”

Zazdalo sa mi, že mu v hlase na zlomok sekundy preskočil tón. Blaise stál opretý o stenu, ruky vo vreckách, pohľad nečitateľné. Nechal ma rozhodnúť, či o tom chcem hovoriť. Ale cítil som, že aj on je zvedavý. Predsa len nikto nepozná môj príbeh. Len vedia, že som zrazu bol.

“Ešte nikto sa ma na to nikdy nepýtal odkedy som sa v piatich rokoch zmenil,” zaváhal som.

“V piatich!? Ja že sa to stalo niekedy teraz,” prekvapenie sa Blaise ku mne o krok priblíži.

Aj Snape je šokovaný.

“Nie. V piatich rokoch sa stala….. nehoda. Nie je mi príjemné o tom hovoriť tu. Ak chcete profesor, príďte večer do mojej izby. Tam nás nikto nebude rušiť,” ustúpim o krok stratený v spomienkach.

“Dobre pán Potter. Pán Zabini, pán Potter, nemeškajte na hodiny,” otočil sa a odišiel.

„No?“ opýtal sa.

„Nezavrú ma. Zatiaľ,“ odvetil som.

Blaise prikývol. Potom spravil krok ku mne.

„Si v poriadku?“

„Nie,“ priznal som, „Ale si tu ty,” pousmial som sa.

Jeho ruka sa zľahka dotkla mojej. Nestisol ju. Len sa jej dotkol. Ako keby naznačil, že tu bude, ak mu to dovolím. A prečo by som mu to nedovolil?

Blaise

           Keď prišli do chodby Harry so Snapeom, vedel som, že je po všetkom. Snape išiel prvý, s výrazom, ktorý uňho znamenal tichý hnev a Harry hneď za ním s nečitateľnou tvárou. Snape sa nakoniec otočil na Harryho.

„Zostaň. Ale opatrne. Drž si tých, ktorí ťa dokážu ukotviť…..,“ na chvíľu zaváhal kým sa spýtal, “Ak smiem vedieť, čo sa stalo, že ste sa…. zmenil? V Anglicku nie sú záznamy, že by vybuchlo rádioaktívne zariadenie.”

Harry váhal. Videl som to na ňom. Ale vôbec sa mu nečudujem. Prežil niečo strašne, aby sa stalo to, čo sa stalo a stal sa tým, čím sa stal.

“Ešte nikto sa ma na to nikdy nepýtal odkedy som sa v piatich rokoch zmenil,” odpovedal váhavo nakoniec.

“V piatich!? Ja že sa to stalo niekedy teraz,” prekvapenie sa k nemu o krok priblížim.

“Nie. V piatich rokoch sa stala….. nehoda. Nie je mi príjemné o tom hovoriť tu. Ak chcete profesor, príďte večer do mojej izby. Tam nás nikto nebude rušiť,” pozve profesora Snapea do izieb na rozhovor.

Rozhodne pri ňom túžim byť ak má tam bude chcieť.

“Dobre pán Potter. Pán Zabini, pán Potter, nemeškajte na hodiny,” otočil sa Snape a odišiel.

To sa uňho dá považovať za súhlas. Keď profesor odišiel s Harrym sa nám stretli oči.

„No?“ opýtal som sa.

„Nezavrú ma. Zatiaľ,“ odvetil.
„Si v poriadku?“ opýtal som sa.

Chvíľu mlčal a potom odpovedal.

„Nie,“ priznal som, „Ale si tu ty,” pousmial sa na mňa.

Pri srdci ma zahrialo. Rukou som sa zľahka dotkol jeho, ale nestláčal som ju. Len som mu chcel naznačiť, že tu vždy budem preňho. Páčilo sa mi ako sa mierne začervenal.