II. Prvé stretnutie

Rokfort

Harry

             Vrátil som sa do Rokfortu dokončiť svoj posledný ročník. Teraz som iný ako všetci okolo. Cítim to ja a oni to vedia. Denný Prorok si nevedel zavrieť svoje písacie ústa. Celý Čarodejnícky svet Spojeného kráľovstva vie, čo som zač alebo to ľudia aspoň tušia. Nevedia čo som, volajú ma Tieň. V Rokforte na mňa už nikto nečaká. Priatelia sa odo mňa odtrhli. Ich listy, nech sa od nich držím ďalej, boli dosť výrečné. Rokfort vyzeral rovnako ako vždy. Veže, kamenné chodby, jazero ako zrkadlo. A predsa... všetko sa zmenilo. Nie svet ale Ja. Už keď som prechádzal cez bránu, cítil som, ako sa zem podo mnou chveje. Nie doslovne, ale škola cítila, že niečo nie je v poriadku. Rokfort je živý a spoznal ma. Možno si pamätal malého chlapca, čo tu pred pár rokmi bojoval s Tomom Riddlom. Ale ten chlapec zomrel. Možno nie fyzicky, ale rozhodne dušou.
„Je to naozaj on?“ počul som šepkať študentov vo vlaku aj v chodbách hradu cestou do Veľkej siene.
Niektorí cúvli, keď som prechádzal okolo, iní len stuhli, ako sochy. Pár tých odvážnych, čo sa mi pozrelo do očí, okamžite odvrátili zrak. Rozumiem im. Sám by som sa na seba tiež nepozeral. Zastavil som sa na chodbe pred Veľkou sieňou. Vedel som, že už sú tam všetci. Iba pár oneskorencov ešte prechádzalo dverami. Prvý deň, uvítanie, triedenie... nezmenilo sa to. Profesori, mladší študenti, jedlo na stoloch, smiech, predslov profesorky McGonagallová Pre prvákov V neďalekej chodbe. Všetko je tak ako si to pamätám z minulých rokov. Už som chcel položiť ruku na dvere, keď som niekoho zbadal opierať sa o kamenný výklenok neďaleko. Nečakal som, že na mňa vo vstupnej hale Rokfortu bude niekto čakať. A už vôbec som nečakal, že to bude Blaise Zabini, Slizolinčan z môjho ročníku. Stál tam oblečený v čiernom rúchu, v Rokfortskej uniforme. Elegancia, akú majú len čistokrvný z neho vyžarovala každým vláknom jeho bytosti. Ale v očiach nemal povýšenosť. Len zvedavosť a možno aj niečo viac. Niečo, čo mi nebolo známe. Nikdy sme sa nerozprávali. Prečo aj. Môžem povedať, že sme sa poznali len z diaľky. Vždy bol tichý, mal ostrý pohľad, ktorým dokázal zastaviť aj Draca, ale keď mohol vždy si držal odstup. Prečo teda práve teraz je jediný, kto tu na mňa čaká ako by sa ma nebál? Zdvihol obočie, keď som sa naňho neprestal pozerať a potom konečne niečo povedal.
„Nečakal som, že sa vrátiš. Po tom... výbuchu.“
Zasmial som sa. Možno prvýkrát za posledný mesiac.
„Vedel som, že sa tu nič neutají. Predsa len Tajomstvo jedného sa vždy stane verejným tajomstvom. Úprimne ani ja som nečakal, že sa vrátim, ale škola má zvláštnu schopnosť ťa volať späť. Hlavne keď to bol prvý a jediný domov, ktorý som poznal a mal,” odpoviem úprimne.
Prešiel pohľadom po mojej tvári. Nebol vydesený. Len ma skúmal akoby niečo hľadal.
„Niečo sa ti stalo. Niečo veľké,“ povedal nakoniec.
„Tak to býva, keď prežiješ vlastnú smrť,“ odfrknem.
Odtlačil sa od múru a pomaly prešiel ku mne. Nikto tu už nebol. Všetci boli zalezený vo veľkej sieni.
“Nemáš na sebe uniformu,” podíde ku mne a pozrie sa na moje obyčajné oblečenie, ktoré sa skladá so zeleného trička s krátkym rukávom a čiernych muklovských rifiel.
“Samozrejme, že nie. Do ktorého domu by som patril, keď moji takzvaný “PRIATELIA” sa mi otočili chrbtom a doslova mi napísali list, kde ma nechcú mať v Chrabromile. Ja sa s nimi hádať nebudem. Na hrade mám vždy miesto kam ja môžem ísť a ostatní nemôžu,” pokrčím ramenami.
„Nie si už človek, však?“ spýtal sa potichu, akoby nás mohol niekto počuť.
Stále nemal strach. Ten som necítil. Cítim z neho iba porozumenie. Pozrel som sa mu priamo do očí. Videl som nimi až na dno jeho duše. Musím uznať, že je jediný, ktorý vydržal tak dlhý podľad do mojich čiernych oči, bez kúska belma. A prvý raz, odkedy som sa vrátil, som niekomu dovolil vidieť, čo sa skrýva pod mojou kožou.
„Nie úplne. Ber ma ako mocnejšieho upíra. Alebo ako človeka, ktorý je na pokraji smrti,“ povedal som so žartom.
„Vtipné. Podľa mňa si viac živý ako väčšina tam vo vnútri,“ uškrnul sa a kývol hlavou na Veľkú sieň.
Nebol to výsmech. Bola to podpora a možno... záujem? Zodvihol ruku, akoby sa chcel dotknúť mojej, no zastavil sa tesne nad kožou. Nepriblížil sa viac. Bolo mi to možno aj ľúto, ale chápem ho.
„Bolelo to?“
Tá otázka ma zaskočila.
„Premena?“
„Premena, ale hlavne samota,“ povie ticho.
Zavrel som oči a potichu som prikývol.
„Premena bolela, ale samota….. tá bolí najviac.“
“Ak chceš, môžeš sa pridať ku mne na Slizolinský stôl. Nikto by nemal byť sám,” usmeje sa mierne Blaise.
Práve v tej chvíli som pochopil, že sa niečo začína. A prvýkrát to nie je boj, vojna alebo obeť. Je to niečo iné. Niečo, čo som si nemyslel, že niekedy zažijem. Na sekundu Som však zaváhal. Stále som počul šepoty, ktoré ma sprevádzali cestou sem. Cítim pohľady, ktoré ma pálili na zátylku, Aj keď za mnou nikto nebol. Boli sme tu predsa sami. Ale ten úsmev... Nebol falošný. A neponúkal súcit. Len prítomnosť. Nakoniec som prikývol.
„Tak poďme na to.“
Dvere Veľkej siene sa otvorili takmer bezhlučne. No aj tak všetko stíchol. Zástupy študentov, štyri dlhé stoly, profesorský stôl vpredu. Mám pocit, že každý lyžicový pohyb sa zastavil v polovici. Niektorí si o mne šepkali, iní len hľadeli. Kráčal som spolu s Blaisom rovno k Slizolinskému stolu. A vtedy to začalo.
„Čo to má znamenať?“ ozval sa Ronov hlas neďaleko.
Za stolom sa stále správa ako neandrtálec. Lyžicu má stále vo vzduchu, ale v očiach má len zmes šoku a... strachu. Hermiona stuhla, keď sa naše pohľady stretli. Neodvrátila zrak, ale už to nebol ten istý pohľad ako kedysi. Už to nebola kamarátka, ale niekto, kto drží knihu medzi nami ako štít. Presne rovnaký postoj aký mala pred rokmi, než som jej vymazal pamäť.
„Harry, si v poriadku?“ spýtal sa potichu Blaise.
„Lepšie ako predtým,“ zašepkal som jednoducho.
„Čo robíš so Slizolinčanmi? Po tom všetkom, čo…..“ Ron sa postavil.
„Po všetkom čom, Ron? Netvár sa ako priateľ, tvoje listy boli výrečné dosť. Teraz sa zrazu bojíš, že nedostaneš zaplatené, za moje priateľstvo?“ prerušil som ho chladné, „po všetkom, čo som prežil, alebo po všetkom pri čom som nezomrel, aby ste sa cítili bezpečne?“
„Nehovor mi, že sa s ním kamarátiš. Že sedíš s... ním. Po tom, čo zabil celé predmestie,” otočí sa Hermiona na Blaisa.
Sála stíchla ešte viac. Aj profesori sa na mňa pozreli. Nadýchol som sa. Neprehral som vojnu, aby som sa teraz hádal v školskej jedálni.
„Nikoho som nezabil zámerne. Ale ak sa ma ešte raz pokúsiš ponižovať len preto, že si ma nevieš zaradiť medzi hrdinov a netvorov... tak ti to uľahčím. Zaradím sa sám,“ povedal som pomaly a dôrazne.
Potom som sa otočil k Slizolinskému stolu. Blaise sa ešte otočil na Chrabromilčanov.
“Radšej sa budem kamarátiť s ním ako s ľuďmi bez chrbtovej kosti,” povedal s posmechom a obaja sme si sadli pri Slizolin. Prvý rok Slizolinského stola na mňa zízal. Niektorí opovržlivo, iní zvedavo, pár neutrálne. No nikto sa neodvážil povedať nič. Minúty plynuli, šepoty neutíchli, ale ani nikto nezakročil. No potom sa stalo niečo zvláštne. Daphne Greengrass si prisunula tanier o pár centimetrov bližšie ku mne.
„Takže... ty si ten rádioaktívny tvor?”
Pozrel som na ňu. Nevyzerala výsmešne. Skôr znudene z rozruchu a zaujatá.
“Nemáš strach, že zomrieš strašnou a bolestivou smrťou?” nadvihnem obočie. Zasmiala sa.
„Fascinujúce. Nikdy som nevečerala s biologickou hrozbou. Navyše zomrieť strašnou a bolestivou smrťou sa dá hocikedy a rukou hocikoho, dokonca ten človek nemusí byť ani rádioaktívny,“ podotkla pokojne.
„Prvýkrát je to pre všetkých,“ ozve sa Theodore Nott.
Nechápavo sa naňho pozriem.
“Myslím, večerať s biologickou hrozbou," upresní.
“Na to by som pripil,” dodá Blaise, žmurkne na mňa a napije sa čaju.
Smiech niektorých Slizolinčanov bol opatrný, ale bol tam. Na pár sekúnd som necítil pohŕdanie, odpor či znechutenie. Na chvíľu som cítil len obyčajnosť. A potom sa stala Profesorka McGonagallová. Zostúpila z profesorského pódia. Kráčala rýchlo, tvár mala napnutú ako povraz a zastavila sa rovno za mnou. No nie rovno. O kúsok ďalej. Evidentne sa necítila bezpečne.
„Pán Potter,“ začala ticho, „sme radi, že ste späť. Ale vzhľadom na vašu... situáciu, by bolo najvhodnejšie, aby ste si sadli...tam. Kvôli bezpečnosti ostatných,“ ukázala na malý osamelý stôl pri vchode do Veľkej siene.
Stál tam ako šibenica. Ako klietka bez mreží. Celá sála sledovala, čo urobím.
“Pani profesorka, ale nám nevadí, že tu sedí,” zastane sa ma Daphne.
Jemne jej položím ruku na jej ruku, trochu cukne, ale nestrasie ma. Profesor Snape si prekryl ústa rukou, ale videl som, že pozoruje každý môj pohyb. Chvíľu som len sedel no potom som vstal.
„Rozumiem, profesorka,“ povedal som pokojne.
Blaise sa chcel postaviť tiež, ale zadržal som ho rukou na rameni. Prešiel som celou sieňou. Všetky oči na mne. Každý pohyb pôsobil ako súčasť predstavenia. Cítil som sa ako atrakcia v cirkuse alebo zviera v Zoo. Sadol som si za ten mizerný malý stolček, kde som bol sám ako odpad. Jediné na čom som sa úškrnul bol ich logický mechanizmus. Stôl bol pri dverách. Jedinom možnom úniku zo siene, cez ktorý prejde viac ako jedna osoba naraz. Cez učiteľský vchod sa von v prípade útoku nedostane viac ako pár osôb. Už som sa neobzeral po sieni. Nemal som dôvod. Keď som sa však pozrel na Blaisa, venoval mi krátky pohľad, plný podpory a Daphne sa otočila cez plece a ukázala mi palec hore.