3. Kapitola

Preskočenie času….
O mesiac neskôr
Pohľad tretej osoby….

                 Celý mesiac prešiel od Harryho “príchodu” k svorke. Les ho prijal bez otázok. Za mesiac sa stal plnohodnotným členom svorky a prvýkrát, odkedy vošiel ako prvák do Rokfortu, cítil, že je skutočne doma, na mieste, kde mal byť vždy. Čas tu, v lese, v svorke plynul inak než si Harry pamätal s predchádzajúcich dní. Nebol meraný hodinami ani kalendárom, ale rytmom lesa, fázami mesiaca a tlkotom sŕdc, ktoré ho obklopovali. Pár dni, po oslobodení svorky od Voldemorta, bolo rozmazaných, pretože spotrebovanie veľkého množstva mágie, ktoré jeho práve premenené telo ešte len získalo pod kontrolu, si vyžiadalo svoju daň. Harryho deň bol rozdelený medzi spánok, návaly horúčky a záchvaty náhodnej mágie, ktorá sa mu prelievala telom ako príliv a odliv. No svorka bola trpezlivá a Fenrir bol vždy nablízku, keď Harry potreboval pomoc. Po týchto dňoch, keď sa Harry opäť ustálil, začal sa pomaly učiť ovládať svoje nové schopnosti. Keďže jeho premena na Vlkolaka / vlka neprichádzala náhle s vplyvom mesiaca ako kliatba, bolo potrebné sa to naučiť ovládať. Keď sa dostatočne sústredil, cítil, ako sa jeho chrbtica zahrieva, ako sa mu zmysly posúvajú dopredu, ako sa mágia mesiaca v ňom preťahuje, no nestráca myseľ, keďže nemá rozdvojenú osobnosť ako obyčajný Vlkolak. Nikto si neberie vládu nad jeho telom. Prvé čiastočné premeny boli neobratné a neohrabané. Cítil pazúry, ktoré sa objavili a zmizli, oči sa mu v mesačnom svetle leskli striebrom, pod perami cítil ostré zuby. Nikto sa mu nesmial. Nikto ho nenapomínal. Vlčice len ticho sedeli nablízku, samce stáli v úctivej vzdialenosti pokiaľ nepotreboval pomôcť a Fenrir ho vždy pozoroval tým sústredeným, hlbokým pohľadom, akoby sa pozeral na niečo vzácne. Po úplnej premene to bol práve Fenrir, ktorý ho učil stáť pevne na zemi, vnímať okolitú prírodu, vône a chlad pôdy pod nohami.
„Ty netrpíš kliatbou, ktorá sprevádza naše životy. Si rovnováha, ktorá nás drží nad vodou,“ povedal mu raz ticho a Harry si začal všímať veci, ktoré si spočiatku nechcel priznať.
Všímal si ako Fenrir nikdy nevstúpil do jeho osobného priestoru bez toho, aby mu dal možnosť ustúpiť, ako mu vždy nechal vybrať si miesto pri ohni, ako mu potichu nosil jedlo, ktoré mal rád, hoci sa na to nikdy nahlas nepýtal, alebo aj to ako mu v noci prehodil cez plecia kožušinu, keď zaspal vyčerpaný po tréningu a myslel si, že by mu mohlo byť chladno.

Harry

              Čas so svorkou bol veľmi pekný. Nikdy som si nemyslel, že život s vlkolakmi by bol taký pokojný a pestrý. Vôbec to nie je ako žiť z divými zvieratami, ale skôr s inou kultúrou. Avšak postupne, čím dlhšie som strávil čas s vlkolakmi a hlavne s Fenrirom, som začal v sebe cítiť pocit, ktorý som nevedel zaradiť. Najprv to bola určite vďačnosť. Potom možno obdiv, ale neskôr som mal zvláštne city, ktoré som celkom nepoznal. Až o dosť neskôr, keď som sa rozprával s inými vlčicami ktoré boli mimochodom veľmi pobavené, som zistil, čo asi cítim, aj keď som si to nechcel priznať. No nakoniec mi neostalo nič iné, len si priznať pravdu. Zamiloval som sa do Fenrira. Jeho prístup, správanie a možno aj niečo vlčie, ma priťahovalo a nemohol som si pomôcť. Pocity neprišli prudko ani náhle a bolestivo. Prišli však veľmi rýchlo a každým dňom sa viac a viac zarývali hlbšie do môjho srdca, ako keby sa malý had postupne a nepozorovane zarýval pod korene stromov. Fenrir v mojich očiach už nebol monštrum, ktoré mi vykreslil Remus a iný čarodejníci. V mojich očiach to bol len unavený muž s vlkom v duši, ktorý niesol príliš veľa viny a zodpovednosti. Vnímal som ho ako muža, ktorý bol zneužitý pretože veril, že robí správne rozhodnutie pre lepšiu budúcnosť vlkolakov, tým, že sa nechal oklamať temným čarodejníkom. Cítil som jeho samotu rovnako jasne, ako som cítil jeho silu, ktorá mu bránila padnúť a zakaždým, keď sa naše pohľady stretli, niečo vo mne zavibrovalo. Nie však túžbou po podriadení sa, či túžbou získať do svojich rúk jeho moc, ale túžbou po spojení sa s niekym, kto by mi mohol rozumieť viac, než mi ktokoľvek v živote rozumel. Zmena nastala nedlho po mojom prijatí týchto citov. Jednej noci, keď mesiac visel nízko a svorka odpočívala, sme sedeli vedľa seba pri ohni. Mlčali sme, ale ticho medzi nami nebolo trápne. Bolo naplnené príjemnou atmosférou a porozumením. Cítil som sa bezpečne, ale bol som aj neistý, či by som niekedy uňho mal šancu, či by mu nevadil náš vekový rozdiel. Fenrir mi v tomto tichu podal drevený pohár s teplým nápojom a naše prsty sa na okamih dotkli. Rozbúchalo sa mi srdce silnejšie. Fenrir to určite počul svojím vylepšeným sluchom, pretože stuhol. Bolo to len na zlomok sekundy, no ja som to cítil a prišlo mi to ako hodiny. Spoznal som, keď sa Fenrir vedome nadýchol a v podvedomí som cítil, ako jeho vlk zdvihol súhlasne hlavu, ale neustúpil.

Pohľad tretej osoby….

                     Odvtedy sa veci zmenili. Fenrir sa mu začal dvoriť spôsobom, ktorý by si Harry pred mesiacom ani nevedel predstaviť. Neboli to slová, ale činy, ktoré hovorili viac, než si ktokoľvek mysleli. Vždy ho bral na lov ako prvého. Učil ho staré vlčie piesne, ktoré sa spievali len pri ohni a len tým, ktorých svorka považovala za vlastných. Učil ho kultúre vlkolakov, ich zvykom aj tradíciám. Bol pozvaný k zasvedcovaniu mláďat, alebo najmladších vlkov, do dynamiky svorky. Keď sa Harry cítil preťažený, Fenrir ho bez slova odviedol k rieke, kde si s ním sadol a mlčky tam s ním zostal, kým nemal pocit, že sa môže vrátiť späť k ostatným členom svorky. Svorka si túto zmenu začala čoskoro všímať. Ich Alfa nikdy nebol šťastnejší a nikdy sa neodvážil vziať si druha, ktorému by mohlo hroziť nebezpečenstvo. Preto túto zmenu všetci veľmi radi sledovali s úsmevmi na tvárach a každý člen už Harryho prijal, nielen ako Pravého Vlkolaka, vodcu vlkolakov, ale ako druha ich Alfy. Vlčice si medzi sebou vymieňali pohľady s tichou radosťou. Starší vlci prikyvovali, akoby sa niečo dávno očakávané konečne naplnilo. Nikto sa nepýtal. Nikto nepochyboval. Pravý Vlkolak si našiel Alfu a ich Alfa Si konečne našiel niekoho, komu mohol bezpodmienečne veriť a zveriť život svorky. Fenrir si však uvedomil, že si musí všetko ujasniť aj s Harrym, pretože bol mladý a nemusel chápať všetkému, čo sa okolo neho dialo. Preto jedného večera, keď sa Harry vracal z lesa, Fenrir naňho čakal nie v chate, kde by sa mohol Harry cítiť zahnaný do kúta, ale pred chatou, kde by sa mohol rozhodnúť bez nátlaku. Nehovoril hneď, len mu položil ruku na hruď, presne nad srdce.
„Ak by si nechcel…“ začal opatrne, nezvyčajne váhavo, pretože nikdy nemusel riešiť takto situáciu.
Ale Harry už bol v Čarodejníckom svete považovaný za dospelého. Sedemnásť oslávil pred zhruba dvoma týždňami a vedel, čo sa deje. Cítil Fenrirovu neistotu. Za mesiac, čo žil ako vlk sa naučil rozlišovať skryté znamenia a pocity. Vedel čítať ľudí ako nikdy predtým a vedel povedať ak niekto klame iba podľa rytmu srdca. Dospel a uvedomil si krásu života. Začal si vážiť všetko, čo dostal. Preto sa teraz len jemne usmial a položil svoju dlaň na Fenrirovu ruku, ktorá bola stále na jeho srdci.
„Chápem všetko a chcem ešte viac,“ povedal jednoducho.
Fenrir zavrel oči a prvýkrát po desaťročiach sa usmial bez tieňa bolesti. Tej noci prvýkrát vošli do chatky ako pár, prvýkrát zdieľali posteľ a nechali svoje inštinkty nech prevezmú vládu.…..

Preskočenie času
Koniec leta, Surrey, Private Drive
Pohľad tretej osoby….

                    Celá štvrť bola nesmierne tichá. Príliš tichá na mestskú štvrť. Príliš tichá na koniec leta, kedy by deti mali behať po uliciach. Remus Lupin sa zastavil pred domom číslo 4 na Private Drive, kde mali žiť Dursleyovci, s nepríjemným pocitom v žalúdku. Alastor Moody stál vedľa neho, magické oko sa neustále otáčalo, skenovalo okolie a jeho výraz sa mračil čoraz viac. Mali prísť pre Harryho a doviesť ho do sídla Rádu, ale atmosféra sa im nepáčila.
„Niečo tu nehrá,“ zamrmlal Moody, vždy podozrievavý a ostražitý.
„Ochrany sú preč akoby tu nikdy neboli.“
Remus prehltol.
„Harry by nikdy neodišiel bez správy.“
Moody prešiel k dverám a zaklopal, keď sa nikto neozval, bez ďalšieho klopania otvoril dvere. Vo vnútri ich ovalil zatuchnutý pach. Už nebol cítiť smrťou, skôr dlhodobým opustením, vôňou vyprázdneného, zaprášeného domu. Dom pôsobil ako prázdna schránka, z ktorej niekto vytrhol samotnú podstatu napriek tomu, že nábytok aj koberce boli na svojom mieste.
„Nikto tu nie je. Akoby už dlho bol dom prázdny,“ skonštatoval Moody po krátkej obhliadke.
„Ale to nie je možné. Niečo cítim vo vzduchu. Pozostatky niečoho…..“ zamračí sa Remus, ktorý v nose cíti starý pach kovu.
Prešli do kuchyne kde boli na podlahe a stenách rôzne škvrny, veľké aj malé a rozprsknuté. Moody sa zohol a dotkol sa podlahy v kuchyni, kde zostala najtmavšia škvrna.
„Tu tiekla krv. Veľa krvi. To je asi ten starý kov, čo tu cítiš.“
Remus zbledol.
„Harry…“
„Je to viac krvi než z jednej osoby,“ prerušil ho Moody ostro hlasom aurora, „Toto nie je chlapčenská krv. Aspoň nie iba jeho. Toto je miesto činu. Vyzerá to podľa škvŕn, že telá boli… roztrhané. Brutálne.“
Obaja otrasní odišli z domu a zamierili k domu na konci ulice, kde mala bývať tichá členka Rádu, moták, ktorý mal dávať pozor na Harryho počas leta, Arabella Figgová. Chceli odpovede. Neprešlo ani pár minút a obaja už sedeli pri čaji v dome pani Figgovej. Staršia žena sa triasla, ruky zovreté okolo šálky čaju.
„Neviem, kto to urobil,“ vzlykla, „Len… len viem, že v celom dome bolo dlho veľmi ticho. Potom, jedno ráno, poštár našiel dom po masakre. Polícia to pripísala útoku zvieraťa. Vraj našli tri totálne roztrhané telá.“
„Kedy to bolo?“ spýtal sa Remus chrapľavo.
„Pred viac než mesiacom,“ odpovedala.
“Prečo ste to hneď nehlásili Dumbledorovi?!” buchne Moody po stole.
Pani Figgová sa strhne.
“Nevedela som ako. Myslela som si, že sa niekto objaví skôr, že sa o tom dozviete cez noviny. Písal o tom aj Denný Prorok,” vzlykla a ukázala mesiac starého Denného Proroka, kde sa na titulke hovorilo o útoku v muklovskej smrti a v článku sa autor pýta, či nemohlo ísť o útok Vlkolaka.
Moody zaťal čeľusť.
„A Potter?“
„Chlapec? Toho som nevidela od začiatku prázdnin. Policajný vyšetrovateľ však špekuloval, či domáci neboli nasilnici, ktorý by v pivnici držali nejaké divé zviera, pretože vraj to tam vyzeralo ako v mučiarni,“ pokrútila hlavou pani Figgová…….