2. Kapitola

               

                   Fenrir sa k Harrymu vrátil až večer a zavolal ho na večeru, ktorú pripravila jedna z vlčíc. Keďže Harry prvýkrát vyšiel z izby, s úžasom sa obzeral po chate. Bola pekne zariadená. Určite by niečo takéto “ľudské a luxusné” nečakal od vlkolakov a už vôbec nie od Fenrira Greyback. Fenrir pri stole pokynul Harrymu k jednej stoličke, na ktorú sa následne usadil. Jedlo voňalo božsky a on mal nesmierny hlad. Už pár týždňov poriadne nejedol, čomu dal za pravdu aj jeho žalúdok, ktorý hlasno zaškvŕkal. Harry sčervenal od rozpakov. 

“Ospravedlňujem sa.”

“Nerob si s tým starosti. Viem si predstaviť tvoj hlad. Jedz. Po jedle ti zodpoviem tvoje otázky,” uškrnie sa Fenrir pobavene.

Harry sa opatrne a pomaly pustil do chutného jedla. Netrvalo dlho a skutočne zhltol viac, než kedykoľvek predtým. Keď sa cítil na prasknutie, tak sa spokojne presunul na gauč v obývačke, kde ho zaviedol spokojný a pobavený Fenrir. Harrymu práve teraz bolo všetko jedno. Tak dobre sa nenajedol roky. Najradšej by sa teraz schúlil a spal. No svoju pozornosť upriamil na Fenrira, ktorý ho stále pozoroval, a ktorého vnútorný inštinkt žiaril šťastím, že potešil tohto mocného tvora. Harry si stále bohužiaľ neuvedomoval moc, ktorú dostal nad týmito krvilačnými beštiami, vlkolakmi. Fenrir mu povedal všetko, čo vedel o Pravých Vlkolakoch a tiež ponúkol svoju pomoc pri jeho tréningu, aby sa dokázal ovládať. Harry mal veľa otázok, no Fenrir na každú trpezlivo odpovedal. 

“Povedz mi len jedno Fenrir….” začal Harry s takmer poslednou otázkou, ktorá mu stále vŕtala v hlave. 

“Ako je možné, že každý ťa nazýva monštrom, že rád zabíjaš deti, ale teraz si úplne iný? Ani jediná vec sa nezhoduje s tým čo vidím, s tým, čo som počul. V čom je teraz rozdiel a prečo si sa pridal k Voldemortovi?” 

Fenrir sa znechutene pozrel na svoje odhalené predlaktie, na ktorom sa hýbalo znamenie zla. 

“Keď nás Temný pán prvýkrát oslovil, sľuboval nám úplne inú cestu. Rovnosť v Čarodejníckom svete. Vlkolakom aj upírom. Lenže všetko sa zmenilo. Ukázal nám znamenia, ktorými označil svojich “spojencov” čarodejníkov. Vravel, že je to na ochranu a čarodejníci tvrdili, že znamenie im skutočne nič nerobí. Preto sme prijali, ale bola to chyba. Naše znamenia, znamenia vlkolakov a upírov sa výrazne líšia od znamení, ktoré nesú čarodejníci. Práve cez tieto znamenia nás dokáže ovládať. Začal nás nútiť zabíjať, počas splnu, keď mal vládu náš vlk, jeho vláda nad nami stále pretrvávala a posielal nás útočiť na rôzne dediny. Nikdy sme nechceli byť videné ako monštrá, no bohužiaľ sme za našu dôveru tvrdo zaplatili. Čarodejnícky svet nami teraz opovrhuje viac, než kedykoľvek predtým a je to jeho vina. Ale aj naša. Nemali sme si zvoliť jeho cestu a nechať sa poblázniť jeho slovami. Keby vedel, že si tu, neváhal by nám prikázať zaútočiť na teba a každý z nás, kto nesie znamenie, by zaútočil aj s vedomím, že nás dokážeš zabiť, pretože by sme nemali na výber,” vysvetlí Fenrir. 

“Preto si pohrýzol Remusa?” spýta sa ticho Harry. 

“Nie. Vtedy som ešte nebol označený. Remusa som pohrýzol na žiadosť jeho matky,” povzdychne si Fenrir. 

“Čože? Ale Remus vraví, že si na nich zaútočil! Že to bola pomsta jeho otcovi,” vystrie sa šokovane Harry. 

“Nie. Remus aj s jeho bratom boli ako deti veľmi chorí. Nikto nepoznal liek. Jeho otec bol lovec a matka obyčajná čarodejnica. Keď jeho brat podľahol chorobe, jeho matka vyhľadala pomoc v mojej svorke. Najprv som odmietal, ale milovala svoje dieťa viac než čokoľvek iné a “nie” nepovažovala za odpoveď. Keď som namietal, že jeho otec ho nikdy neprijme ako stvorenie, ktoré sám loví, jeho matka trvala na tom, že ak ho neprijme jeho otec, potom si ho vezmem do svojej svorky a vychovám ho ako najlepšie budem vedieť. Bude vraj šťastná ak jej syn bude žiť aj keby to nemalo byť s ňou. Súhlasil som, pretože tá žena bola skutočne zúfalá, no na rozdiel od jej manžela v nás nevidela monštrá. Avšak po premene Remusa, ho otec skutočne neprijal a zabil jeho matku za zradu. Než som stihol Remusa vziať so sebou, jeho otec mu už do hlavy vložil falošné spomienky a zároveň nenávisť k vlkolakom a teda nenávisť k sebe samému za to, čím sa stal. Nedokázal som sa k nemu dostať, lebo mal zo mňa strach a nedôveroval mi. Myslel si, že som zabil jeho matku aj brata. Preto sa Remus vidí ako monštrum, nikdy neprijal svojho vlka a bráni sa mu zubami nechtami,” vysvetlí Fenrir. 

“Takže Remus o ničom z tohto nevie? A preto vyzerá staršie ako ty, aj keď je mladší?” spýta sa Harry prekvapene. 

“Áno. V skutočnosti je mladší len asi o pätnásť rokov, ale áno. Keďže odmieta prijať svoju druhú časť, tak sa tým pomaly zabíja. Vlkolaci by inak mali žiť dlhšie než obyčajný čarodejník. Náš vek dožitia sa približuje skôr k veku elfov než čarodejníkov, čo môže byť aj niekoľko storočí. No Remus tým, že neprijme vlka V sebe sa v podstate zabíja a jeho vek dožitia môže byť nižší než priemerný vek dožitia obyčajného mukla.”

“Dá sa s tým niečo urobiť?” 

“Kým neprijme to čím je, tak bohužiaľ nie. Je to len jeho vlastné rozhodnutie,” pokrčí ramenami Fenrir. 

Na miestnosť padne ticho. Harry sa v tom tichu opatrne pozrie na znamenie zla na Fenrirovej ruke. 

“Chceš sa toho zbaviť?” spýta sa nakoniec ticho. 

“Viac než čokoľvek. Kvôli tomu mám zničený život. Nemohol som si ani nájsť partnera, pretože by bol v neustálom ohrození. Stačilo by, keby sa Temný pán na mňa naštval a prinútil by ma zabiť svojho partnera a ja by som sa nevedel brániť. Čo by bola tragédia, pretože vlkolaci, keď sa zamilujú a vezmú si niekoho za partnera, tak je to na celý život. Po strate partnera si vlkolaci nikdy nedokážu nájsť nikoho iného, stále truchlia za stratou večnej lásky,” prikývne Fenrir pravdivo. 

Harrymu sa zahreje miesto niekde pri srdci. Mohol by niekedy nájsť takú lásku? 

“Zbavím ťa toho. Neviem ako, ale viem, že to dokážem. Možno je to inštinkt, ale ako si povedal, vlkolaci sa podriaďujú len Pravému Vlkolakovi a nikto iný nemá právo vlkolakov ovládať,” ponúkne Harry, čím Fenrira úplne zaskočí. 

Harry stále nebol v plnej sile a ešte cítil slabosť, no v jeho vnútri sa dialo niečo ťažko opísateľné. Bolo to akoby niekto zapálil v jeho hrudi biele mesačné svetlo. Každé slovo o vlkolakoch, o svorke, o láske na celý život v ňom zanechávalo zvláštne teplo. Bolo to niečo, po čom vždy túžil a nebolo mu dopriate. A aj tejto svorke to bolo vzaté. Ale cítil, že im môže vrátiť slobodu a dúfal, že aj on sa bude môcť pridať k tejto svorke a nájsť lásku. O Fenrirovi počul samé zlé veci, ale ak to mohol zmeniť a pomôcť nielen jemu, tak prečo to nevyskúšať? Navyše inštinktom sa tiež nedá brániť. Fenrir mu vysvetlil, čo je teraz zač a možno by to niekto nazval hrdinským komplexom, ale teraz vedel, že jeho ochranárske správanie prúdi z inštinktov vodcu a ochrancu než z hlúposti a túžby o smrti akoby to nazvali jeho priatelia. Keď sa pozrel na Fenrirovu ruku, na znamenie, ktoré sa pod kožou hýbalo ako temný had, to teplo, ktoré cítil zhaslo a nahradila ho prudká, surová zlosť. Nebola to však zlosť Harryho Pottera ako čarodejníka, ale zlosť Harryho Pottera ako vlka a ochrancu, ktorým mal vždy byť a konečne bol. Fenrir si všimol, že Harrymu blysli oči žiarivejšou zelenou farbou.

„Nerob nič hlúpe, mláďa,“ povedal síce mierne, ale v hlase mu zavibrovalo varovné nízke zavrčanie, „To znamenie reaguje na temnú mágiu. Už sa mi párkrát pokúsili pomôcť, no bezvýsledne. Skoro ma to zabilo, takže som to nikomu zo svorky nedovolil ani len skúšať odstrániť.“

Harry však zavrel oči. Svojim vlčím inštinktom Pravého vlka, ktorý bol nabitý mágiou zeme a mesiaca počul zo znamenia tichý šepot. Nie ľudský, ale vďaka svojej schopnosti parselčana vedel rozoznať, že sa jedná o hadieho našepkávača. Voldemort ich ovládal pomocou hadov. Čo iné čakať od milovníka hadov. Niečo v Harryho krvi však odpovedalo na túto hrozbu.

„Postav sa predo mňa,“ povedal Harry ticho. 

Vôbec to nemal v úmysle prikázať a už vôbec nemal v úmysle použiť vlčí hlas, ale veta zaznela ako príkaz vlčieho vodcu. Nie Alfy, ale Kráľa. Ako niečo, čo sa jednoducho musí poslúchnuť a musí poslúchnuť každý vlk bez ohľadu na jeho postavenie. Fenrir prudko vydýchol, keď sa jeho vlk automaticky podriadil. Bez boja, bez zaváhania, čo by nemalo byť možné, keďže bol Alfa a Fenrir to vedel. S úškrnom, v ktorom sa miešal rešpekt, strach a údiv, postúpil bližšie a vystrčil ruku. Vedel, že teraz pred ním nesedí len obyčajný teenager, ale vlk, ktorý je pravý vodca, ktorého budú nasledovať všetci vlci a len blázon sa mu postaví. 

„Dobre… ale keď ti poviem prestaň….“

„To nebude treba,“ preruší ho Harry. 

Harry sa dotkol kože nad Temným znamením. Prsty ho z toho pálili, akoby sa v ňom prebúdzala čistá, praveká Sila. Fenrir zasyčal, keď sa Harryho dotyk preniesol na čierne tetovanie. Znamenie zašumelo, akoby sa chcelo vyhnúť jeho dotyku, ale nemohlo. Harry cítil, ako sa mu pod kožou rozliala strieborná Mágia. Mesačná mágia, ktorú ovláda len Pravý Vlkolak, a ktorá má chrániť vlkov. Bola to mágia starodávna, staršia než samotná Zem. 

„To nie je len značka,“ zamrmlal Harry, akoby počúval niekoho, koho Fenrir nepočul.

Načúval hadom, ktoré sa nachádzali v mágii znamenia a prepájali magické jadrá rôznych ľudí, ktorých nepoznal. 

„Je to ako reťaz, ktorá tvorí sieť a vytvára uzly. Drží v moci nielen teba, ale každého s kým si spojený.“

Fenrir stuhol. 

„Čo tým myslíš?“

Harry otvoril oči. Žiariace zelené zorničky boli teraz obklopené tenkým strieborným prstencom.

„Toto nie je individuálne znamenie. Je prepojené so všetkými vlkolakmi z tvojej svorky, ktorí prijali Voldemortovú značku. Ak odstránim tvoje znamenie, sieť sa rozpadne a žiadny Vlkolak z tvojej svorky už nebude ovládaný Voldemortom.“

A skôr než Fenrir stihol čokoľvek povedať, Harrymu z ruky vyšľahlo svetlo, ktoré bolo ako tichý výdych mesiaca, strieborný a živý. Fenrir vykríkol, nie od bolesti, ale od šoku, keď sa z jeho kože začal odlepovať tieň temnoty. Znamenie sa trhalo, syčalo, krútilo ako čierny dym, ktorý odmietal odísť. Fenrir ani nedýchal. Harry v okamihu, ktorý pripomínal útok bielej búrky, dokázal niečo, čo si nikdy nedokázal ani predstaviť. Strieborné svetlo sa roztrhlo do všetkých smerov a Fenrirovo temné znamenie sa rozpadlo na prach. Doslova sa zmenilo na čierny piesok, ktorý odletel od kože a zmizol. Ticho, ktoré sa v miestnosti usadilo, trvalo len tri sekundy, pretože potom sa ozvalo hlboké zavytie. Nie od Greybacka, ale z vonku. Fenrir šokovane zažmurkal.

„To… to cítim… Harry… oni… všetci…oslobodil si nás.“

Harry držal ruku nad jeho predlaktím, unavene, ale stále pevne.

„Všetci sú teraz voľní. Konečne môžete žiť tak, ako by ste sami chceli.“

Fenrir sa zrútil na kolená, akoby mu niekto odsekol reťaze priamo z duše. Triasol sa. Hruď sa mu otvárala návalmi emócií a kňučania, ktoré nedokázal potlačiť. Harry si k nemu zmätene kľakol.

„Fenrir…?“

Fenrir zdvihol pohľad a po prvýkrát od čias svojej mladosti nemal v očiach zlatú vlčiu brutalitu, ale čistý, ľudský žiaľ.

„Nevieš, čo si práve urobil,“ zašepkal zlomeným hlasom.

„Oslobodil si celú moju svorku pred kliatbou, ktorú sme niesli celé desaťročia a to ti nikdy nedokážeme splatiť. Každý z nás ti dlží životný dlh.“

Harry pokrútil hlavou. 

“Ty si ma zachránil prvý a dlh som mal ja k tebe. Ber to ako splatenie a nevytváraj nový,” usmeje sa Harry. 

Fenrir mu položil ruku na rameno. Tentokrát sa už nesprával ako alfa, ale ako muž, ktorý práve získal niečo nepredstaviteľné.

„Každý z nich cítil, kto to bol. Každý z nich vie, že to ty si ich oslobodil. V našej svorke vždy nájdeš úkryt, keď už nebudeš mať kam ísť. Teraz si naša súčasť. Prijímame ťa a rešpektujeme ťa ako vodcu, Pravý Vlkolak,“ kývol Fenrir hlavou k oknu, narovnal sa a oči mu zasvietili novou, nefalšovanou hrdosťou.

Zvonku zaznelo ďalšie zavytie, tentokrát hlboké, silné a neďaleko chaty. Harry zalapal po dychu. Jeho život sa práve zmenil navždy, ale tentokrát to bola jeho voľba.