1. Kapitola

Pohľad tretej osoby……

Private drive 4

                 Letný vzduch sa dusivo opieral o rozpálené múry domov no v jednom dome, číslo štyri na Private Drive, však bolo dusno z úplne iného dôvodu. Bolo skoro dopoludnia, slnko bolo vysoko na oblohe, ale Harry, namiesto toho, aby si užíval letný deň, ležal skrútený na studenej podlahe malej pivnice. Dych mal plytký, tep slabý. Nebolo to prvýkrát, čo sa Dursleyovci “postarali”, aby nezabudol na svoje miesto, ale tento rok to bolo horšie. Boli to len dva týždne po návrate zo školy, no jeho telo ledva držalo pohromade. Nepamätal si, či a kedy omdlel, alebo sa len príliš dlho díval do tmy. Bola to práve kombinácia strachu, bolesti a zúfalej túžby prežiť, ktoré sa spojili v jedinom okamihu, keď sa jeho mágia vymkla spod kontroly a bez jeho vedomia vyšľahla z neho vo vlne surovej, neformovanej energie, ako posledná malá nádej na záchranu a ktorá si hľadala cestu k niekomu, komukoľvek, kto by prišiel. A záchrana skutočne prišla. Síce to bolo v podobe niekoho, od koho by ste to nečakali, ale keby bol Harry pri vedomí a niekto by mu prišiel pomôcť, neváhal by tú pomoc prijať aj keby išlo o samotného Voldemorta. No jeho mágia nesiahla až tak ďaleko od dotyčného spomenutého. Dvere na dome číslo štyri sa ticho otvorili a dnu vošla temná silueta. Fenrir Greyback sa pohyboval ticho ako tieň, predátor, čo sleduje pach krvi. Mágia ho zavolala a priviedla na toto miesto. Netušil kde je A koho mágia je taká zúfalá po záchrane, ale bolo mu to jedno, pretože sila volania bola ostrá a zúfalá. Nevedel prečo, nevedel ako, ale vedel, že ho volá niekto, kto bude pre neho v budúcnosti veľmi dôležitou súčasťou jeho života. Ako sa pohyboval po dome, v kuchyni počul tiché kroky a hlasy. Zamieril tam a Dursleyovci nestihli vydať ani výkrik, keď na nich Fenrir zaútočil a ako prvé im pazúrmi prerezal hlasivky. Pre Fenrira to bola jednoduchá, bezvýznamná prekážka a pre Harryho záchrana, hoci krutá a nevedomá.

                   Fenrir následne našiel cestu do pivnice a zastal až pri nevedomom Harrym. Stačilo jedno nadýchnutie a ucítil všetko v tej miestnosti, pleseň, hrdzu, zatuchlinu, no aj to volanie mágie, čo ho tam priviedlo, krvácajúce zranenia a aj niečo prastaré, čo vibrovalo pod kožou chlapca, ktorého mal podľa všetkého nenávidieť.

„Tak to si volal ty,“ zamrmlal hlbokým, chrapľavým hlasom.

Nebolo to triumfálne ani posmešne, ale z jeho hlasu bolo počuť prekvapenie. Kľakol si k Harrymu, ktorý viditeľne bojoval s vysokou horúčkou, ktorá ho spaľovala zvnútra a jeho tep kolísal medzi životom a smrťou. Fenrir zavrčal, nízko a varovne, akoby sa tým snažil zahnať niečo neviditeľné. Vlčí inštinkt rozhodoval namiesto neho. Nebol síce spln a nemal by byť teda nebezpečný, ale Fenrir sa naučil so svojím vlkom vychádzať ns úplne inej úrovni a tým obísť hranice kliatby. Pohryznutie mimo spln bolo jeho posledným zúfalým pokusom o záchranu, poskytnúť zranenému telu silu, ktorú samo nemalo. A Harry mal zase svoje nevysvetliteľné šťastie, ktoré z neho robilo neobyčajného čarodejníka. Fenrir zovrel Harryho rameno a zuby mu zaryl do kože. Chvíľu sa nič nestalo, ale následne Harryho mágia zareagovala ako prebudený tajfún. Cez Fenrirove dlane sa prehnala pulzujúca sila, ktorá ho takmer odhodila. Vlkolak zalapal po dychu. Toto nebolo obyčajné dieťa, toto nebol obyčajný čarodejník. Niečo hlboko v Harryho krvi odpovedalo na vlkolačie uhryznutie. Vzorec génov, prastarý a dedičný, sa rozlomil. Fenrir to pocítil, keď klesol k Harrymu, lapajúc po dychu. Vedel, čo to je, ako každý vlkolak s jeho dĺžkou života. Pravý Vlkolak. Dedičstvo tak staré, že sa o ňom medzi vlkmi šíria príbehy, už len ako báje. Stvorenie, ktorého sa každý vlkolak bojí, bytosť, ktorá nemala existovať. Nebola to premena cez kliatbu, ale premena cez samotnú mágiu. Rozdiel medzi vlkolačou kliatbou a vlkolačím dedičstvom bol veľký. Kliatbu na tento svet priniesli práve Pravý Vlkolaci. To ich uhryznutie vytvorilo prvého Vlkolaka, ktorý bol postihnutý kliatbou mesiaca. Pravý Vlkolak je stvorenie, ktoré sa dokáže meniť na veľkého vlka, ktorý dokáže kráčať aj po dvoch, podľa svojej ľubovôle. Je desaťkrát silnejší ako obyčajný Vlkolak, ani žiadny Alfa sa mu nikdy nevyrovnal. Dokáže byť rýchly ako upír, jeho pazúry sú rovnako jedovaté ako uhryznutie. Ak človek prežije zásah jedom, stáva sa vlkolakom. Ak jed zasiahne Vlkolaka, do pár minút zomrie. On je samotná bytosť, vlk s jednou mysľou. Vlkolak, na rozdiel od neho, má skôr rozdvojenu osobnosť. Človek je jedno a vlk drieme v jeho mysli a raz do mesiaca preberá vládu. Ak človek vlka prijme, začnú spolu vychádzať a spolupracovať, tak sa dokážu stať jedným a ich osobnosti sa prepoja aj keď v hlave človek vždy počuje druhý hlas, hlas vlka. Ale ak človek vlka odmieta, tak sú v rozpore a skutočne sú to dve samostatné bytosti, ktoré vládnu nad telom oddelene podľa toho, či je pri vláde vlk, alebo človek. Vlkolaci sú viazaný na kliatbu mesiaca, zatiaľ čo Pravý Vlkolaci sú stelesnením práve tých vlkov, čo človek s kliatbou počuje vo svojej hlave.

„No do pekla…“ zašepkal Fenrir, keď Harryho telo začala obklopovať slabá, striebristá žiara, „chlapče, ty si plný prekvapení….“

Preskočenie času….. O týždeň neskôr

              Harry už týždeň ležal v bezvedomí v mäkkej kožušinovej posteli hlboko v lese, v úkryte Fenrirovej svorky. Fenrir ho nemohol nechať uprostred muklovskej štvrti, keď netušil aký nebezpečný bude nový Pravý Vlkolak po prvej premene. Navyše muklovské úrady by ho mohli obviniť z vraždy, keby ho tam našli s roztrhanými telami. Vlci vo svorke už k tomuto novému stvoreniu cítili rešpekt, úctu, ale aj strach z neznámeho. A Fenrir, Alfa, ktorý sa nikdy nikomu nepoklonil, si uvedomoval jediné - tento mladý čarodejník, ktorého mal pôvodne zničiť na Voldemortov rozkaz, ho teraz dokázal dostať na kolená bez jediného slova. Iba tým, čím bol.

               Ubehlo len pár hodín od poslednej kontroly Harryho v bezvedomí jednou z vlčíc, keď sa začal pomaly prebúdzať. Ubolene sa posunul na posteli. Rozostretým pohľadom sa obzrel okolo seba. Bol v nejakej malej chate, ale vôbec netušil kde je a čo tam robí. Aj keď ho telo bolelo, tak necítil bolesť ako zvyčajne. Bola miernejšia. Postupne, ako sa dostával späť do sveta živých, si začal uvedomovať, že vidí veľmi dobre, napriek absencii okuliarov. Tie mu Dursleyovci rozbili pár dní po príchode k ním. Dokonca si všimol, že sa mu zlepšil čuch, lebo cítil zvláštne pachy, ktoré by určite normálne cítiť nemal a tiež počul jemný šum hlasov ďalej vonku za oknami chaty. Pomaly sa posadil, akoby jeho telo za týždeň zabudlo, ako sa hýbať. Periny pod ním voňali po dymovom dyme a vlčej srsti. Posteľ bola mäkšia, než čo si pamätal z Rokfortu alebo z domu Dursleyovcov. Zažmurkal a zahnal z očí posledné zvyšky únavy. Zrak sa mu viac vyostril a mal ho skutočne ostrejší než kedykoľvek predtým. Bolo to zvláštne. Videl svetlo, tiene, dokonca aj pohyb prachových zŕn v lúči slnka videl s neuveriteľnou jasnosťou. Vidieť ostro bolo desivé, ale krásne. Znova sa zhlboka nadýchol, aby vedel zaradiť jednotlivé vône, čo cítil. Zmysly sa mu zaplavili sériou pachov, z ktorých niektoré nedokázal ani pomenovať: les, surové mäso, vlčí zápach, tráva po zostatkovej rose z toho rána a niečo jemné, neznáme, čo pulzovalo priamo z jeho kože. Hlasy vonku sa začali akoby približovať, ale stále boli dosť tlmené a vzdialené, no zároveň tak zreteľné, že zachytil aj nízke zavrčanie niekde v diaľke. Inštinkt v ňom varovne zavibroval. Chcel sa postaviť a zistiť kde to vlastne je, no sotva sa dotkol nohami studenej podlahy, dvere na izbe sa otvorili a dnu vošiel Fenrir Greyback. Keď zbadal, že je Harry hore, zastavil sa vo dverách. Harry sa na druhej strane prudko strhol. Všetko v jeho tele zareagovalo okamžite na možné nebezpečenstvo. Chrbtica sa mu napla, srdce vyletelo do hrdla, no nový inštinkt, ktorý nepoznal, ho nútil výstražne vrčať. Harry nemal odkiaľ vedieť, že je to Fenrir, ale inštinkt mu vravel, že tento muž je skutočne on. Fenrir bol väčší, než si ho predstavoval z Remusoveho rozprávania. Mal široké ramená, divoké oči, špicaté zuby odhalené v úsmeve, vlasy mal dlhšie, hnedej farby a vyzeral celkom mlado, než čakal na muža jeho veku. V podstate sa nič na ňom nezhodovalo s opisom Remusa. Vyzeral dokonca mladšie než Remus a pritom bol určite starší. Jeho pohľad nebol celkom priateľský, ale zďaleka nebol ani taký krvilačný, aký by mal byť.

„Takže si konečne hore. Keďže to už tvoja mágia určite povedala kto som, vynechajme zdvorilosti,“ zaburácal Fenrir nízkym hlasom, ktorý znel skôr ako zavrčanie jeho vlka, než čokoľvek iné.

Harry automaticky natiahol ruku po prútiku, no žiadny nemal, keďže mu ho jeho príbuzní zničili spolu s okuliarmi. Fenrir zdvihol obočie, prekrížil si ruky na hrudi a oprel sa o rám dverí. Nikdy sa neodvážil opustiť prah dverí, akoby nechcel pôsobiť príliš hrozivo.

„Pomaly, chlapče. Ak sa postavíš tak rýchlo, ako vyzeráš, že sa chceš postaviť, spadneš na hubu. Tu ti nič nehrozí. Keby áno, už by si bol dávno mŕtvy.“

Harry sa triasol. Či od strachu alebo od niečoho iného, čo mu vibrovalo v žilách, si nebol istý ani on a ani Fenrir. Fenrir však nechcel nič riskovať. Svoj život mal celkom rád.

„Čo sa stalo? Kde to som?“ vydýchol nakoniec Harry a ešte raz sa obzrel po miestnosti.

„V bezpečí, ako som už povedal. U mňa. U mojej svorky.“

Harrymu prebehol po chrbte mráz.

„Prečo?“

Fenrir sa uškrnul, ale nebol v tom posmech, skôr zvláštny podtón rešpektu.

„Lebo si ma zavolal.“

Harry zamrkal.

„Čože?“

„No skôr tvoja mágia ma zavolala,“ vysvetlil Fenrir ticho, „Vyletela pre pomoc, keď si bol na pokraji smrti a ja som bol náhodou ten, koho našla.“

Harry prehltol. Hrudník ho pálil, ale nie ako po úderoch, ktorými trpel u Dursleyovcov, ale skôr akoby sa v ňom niečo menilo, naťahovalo, formoval. Fenrir sa pomaly priblížil, no stále mu nechával priestor, aby sa necítil ohrozený.

„Keď som ťa našiel,“ pokračoval, „bol si na tom zle. Horšie, než som úprimne čakal. Nevedel som koho mágia ma volá na pomoc, kým som ťa nevidel a vlastne sa doteraz čudujem, že si v tej chvíli ešte vôbec žil. Bez toho pohryznutia by si tu nebol.“

Harry stuhol a oči sa mu rozšírili. Preto sa cítil tak divne? Bol vlkolak?

„Ty si ma…?“

„Áno, ale keďže nie je spln, uhryznutie ťa nemalo premeniť, len ti dať silu, aby si sa uzdravil a aby si prežil,“ prikývol Fenrir.

Harry si inštinktívne pritisol ruku na rameno, kde cítil jemné pálenie, ktoré teraz vedel, že je po uhryznutí. Fenrir naňho hľadel pozorne, oči mu blikali zlatom, keď pokračoval v reči.

„Lenže ty,“ zamrmlal, akoby pre seba, „nie si obyčajný. To si dokázal už keď si mal rok. Tvoja krv, tvoja mágia, bohužiaľ aj tentoraz reagovali inak.“

Harry si všimol, ako mu žalúdok stiahlo niečo surové, akoby v ňom niečo spalo a teraz sa pomaly prebúdzalo.

“Som vlkolak?”

“Nie. Si niečo vzácnejšie,” pokrútil hlavou Fenrir.

„Čo… čo potom som?“ zašepkal Harry ticho.

Fenrir sa nadýchol. Očividne si slová vyberal opatrne, na neho až nezvykol, ale tiež každý deň nestojí pred takmer neznámym nebezpečenstvom. Každý zlý krok mu môže byť osudný, ak rozzúri neovládateľné mláďa silnejšieho druhu než je on sám.

„Niečo, čo moja svorka, ba celý čarodejnícky svet, nevidel celé generácie. Tak dlho sa tvoje stvorenie neobjavilo, že bolo takmer zabudnuté.“

Naklonil hlavu, akoby skúmal nie zviera, ale kráľa.

„Si to, čo sa nazýva Pravý Vlkolak. V podstate predok všetkých vlkolakov. Prvotný druh, oveľa nebezpečnejší než terajší vlkolaci. Môžem dokonca povedať, že nebezpečnejší než upíri, ktorých tvoj druh veľmi rád lovil, či už pre spravodlivosť, alebo zábavu. Dedičstvo muselo storočia spať v krvi tvojich predkov.“

Harrymu sa zatajil dych. Fenrir podišiel o krok bližšie.

„Všetci vonku cítia, čo si. Všetci. Aj ja. Ale práve preto si tu v bezpečí.“

Jeho hlas stmavol, zhrubol, ale nebol hrozivý.

„Preto som teraz tu, aby si sa prebudil v pokoji. Aby si náhodou nikomu neublížil a aby nikto neublížil tebe. Každý vlkolak s hociktorej svorky ti bude ležať pri nohách.“

Harry sa zachvel, nevediac, či od strachu, zmätenia, alebo od toho zvláštneho tepla, ktoré Fenrirove slová v ňom zapaľovali.

„Ak mi dovolíš,“ dodal Fenrir pomaly, „vysvetlím ti všetko.“

V tej chvíli sa ozvalo hlboké zavrčanie zvonku a Fenrir sa otočil k dverám, zuby sa mu zablysli.

„Všetci chcú vidieť toho, koho mágia sama korunovala, ale udržím Ich na uzde, aj keby si to dokázal celkom dobre sám,“ zavrčal s úškrnom.

Harry prehltol. Svet, ktorý poznal, sa práve zrútil a niečo prastaré, silné a divoké v ňom sa začalo prebúdzať do svojej plnej podoby. Harry mal plnú hlavu otázok a myšlienok, ktoré nevedel zodpovedať a ani upokojiť.